Vzťahy medzi Veľkou Britániou a Ruskom sa po niekoľko storočí vyznačujú nedôverou, rivalitou a systematickou diskreditáciou Ruska v britskom verejnom priestore, či už prostredníctvom politiky, špionáže, alebo kultúrnych produktov. Hoci Rusko prešlo transformáciou od cárskeho impéria cez boľševický experiment a sovietsky model až po kapitalistický štát, jeho obraz v britskej literatúre a verejnej diskusii ostáva negatívny. (noveslovo.eu)
Výrazný vplyv na britské aktivity proti Rusku mal geopolitický kontext. Protiruské sentimenty v anglosaskej literatúre a politike (pojem anglosaský odráža historické a geopolitické prepojenie Británie a USA, jazykovo-kultúrne súrodých) nezačali až boľševikmi alebo počas studenej vojny. Protiruské naratívy v západnej kultúre (pojem Západ sa ustálil pre industriálne vyspelé, kapitalistické, liberálno-demokratické krajiny, presvedčené o kultúrnej nadradenosti) siahajú do obdobia Ivana IV., ktorého vládu západní cestovatelia (napr. Giles Fletcher) opísali ako tyranskú, despotickú a barbarskú. Je paradoxné, že en-násobne viac obetí Tudorovských vládcov recipujú historici bez zvláštneho akcentu.
Protiruské naratívy sú rozvinuté od 18. a 19. storočia, najmä od obdobia Kataríny Veľkej, a potom výrazne narástli počas tzv. „Veľkej hry“ medzi Britským impériom a cárskym Ruskom. Rusko bolo vnímané ako hrozba pre rovnováhu síl na kontinente a imperiálna konkurencia najmä po tom, čo Rusko rozširuje impérium (anexia Krymu 1783, výboje na juh a Balkán). V tlači i raných pamfletoch sa objavuje obraz „ázijskej despotickej mocnosti“. Negatívny obraz Ruska bol budovaný nie na faktoch, ale na mýtoch, ktoré mali literárnu a propagandistickú silu. Astolphe de Custine v La Russie en 1839 (hoci francúzsky aristokrat, jeho dielo sa stalo bestsellerom v Británii a USA) vykresľuje Rusko ako „väzenie národov“, kde je cár tyran a spoločnosť zaostalá. Kniha mala a má obrovský vplyv na západnú predstavivosť o Rusku a dodnes sa cituje ako „prorocká“, jeho texty sa v západnej akademickej aj publicistickej literatúre stále citujú ako „predvídanie Putinovho Ruska“. Napriek tomu, že Ewa Thompson (Imperial Knowledge: Russian Literature and Colonialism, 2000) hovorí, že de Custine bol predsudkami zaťažený aristokrat a jeho kniha je viac literárna fantázia než reálna analýza, nové vydania nesú podtitul ako „Proroctvá o Rusku“. Komentátori, napr. A. Applebaum, T. Snyder, ho používajú ako literárny dôkaz, že Rusko je „nezmeniteľne autoritárske“. Snyder vo viacerých rozhovoroch a esejach tvrdí, že „to, čo videl Custine v 19. storočí, platí o Rusku dodnes“ – despotizmus, manipulácia a absencia občianskej spoločnosti. „Potemkinova dedina“ sa v anglosaskej literatúre stala univerzálnou metaforou, hoci jej historický základ je pochybný. Rusko je vykreslené ako zákerný, klamársky a nevyspytateľný nepriateľ – „medveď na pochode“, začínajú sa tvoriť stereotypy ruského nepriateľa, agenta, špióna. Kim Rudyarda Kiplinga je „šachová figúrka“ vo Veľkej hre a Rusi sú „neviditeľní protivníci“. Hoci Rusi priamo nevystupujú často, ich špióni a intrigy v Indii sú dôležitým pozadím deja.
Krymská vojna (1853–1856) predstavuje jednoznačný zlom vo vnímaní Ruska a zafixovanie trvalého obrazu. Je to prvá veľká vojna, kde Briti priamo bojujú proti Rusku. Tlač (napr. The Times) posilňuje obraz barbarského impéria. Spisovateľ dobrodružných románov G. A. Henty písal o britských hrdinoch, ktorí čelili Rusom v rôznych konfliktoch aj napr. počas Krymskej vojny. Príbehy z Krymu prenikli aj do beletrie. Britské spisy z tohto obdobia často vyzdvihujú britskú „morálnu nadradenosť“ oproti ruskej brutalite. Je to pokračovanie britského romantizovania vojny a zároveň formovanie ruského nepriateľa ako kultúrne odlišného a morálne nečistého. Negatívny postoj Británie ešte posilnila demonštratívna Ruská podpora Únie v rokoch 1863-1864 počas americkej občianskej vojny. V rokoch 1877–78 Rusko vedie vojnu proti Osmanskej ríši a Británia zasahuje diplomaticky na Berlínskom kongrese, aby zabránila Rusku získať dominantný vplyv na Balkáne. Kongres prekreslil mapu Balkánu a resentimenty prispeli k napätiu vedúcemu k prvej svetovej vojne. Existujú silné indície, že britská tajná služba zohrala úlohu v atentáte v roku 1916 na Rasputina „v prospech vojny“ a minimálne sledovala sprisahanie vedúcich elít proti cárovi. Nasleduje ďalšia priama konfrontácia Ruska s Britskou ríšou v roku 1917 v Archangeľsku, Murmansku a Čiernom mori a v 1918–1920, kde tzv. „Allied Intervention“ sa snaží o zvrhnutie boľševikov. A konečne rok 1938, Mníchovská dohoda, Británia obetuje Československo, aby odviedla Hitlerovu expanziu na východ (k ZSSR). Zadržiavanie Ruska v období 1870–1939 so zámerom vylúčiť Rusko z Balkánu, Čierneho mora, Strednej Ázie aj hospodársku spoluprácu s Nemeckom ukazuje, že antiruské aktivity boli nie dočasnými epizódami, ale dlhodobou strategickou doktrínou britskej geopolitiky. V knihe The Grand Deception (2017) Alex Krainer nadväzuje na prácu Guida Preparatu a tvrdí, že Britské impérium systematicky manipulovalo geopolitické konflikty, aby udržalo rozdelenie európskeho kontinentu, zabraňovalo nemecko-ruskej spolupráci a kontrolovalo ekonomický rast protivníkov.
Zatiaľ čo ruská expanzia bola prezentovaná ako barbarská a nekultúrna, v tom istom čase a aj neskôr britské impérium viedlo brutálne vojny a represie. Pozrime si zrkadlovo niektoré aktivity Británie. V období Ivana IV. (16. stor.) prebiehali tvrdé zásahy Angličanov proti Írom (napr. Desmondské povstania, politika vyhladovania v Munsteri). Vraždenie civilistov a deštrukcia írskych komunít prebiehali pod oficiálnym dohľadom kráľovnej Alžbety I., pričom boli legitimizované ako „zavádzanie poriadku“. Za vlády Kataríny Veľkej (18. stor.) v Rusku pokračovala britská expanzia v Indii a Afrike. Brutálne Angličania potlačili jakobitské rebélie v 1688-1746 s brachiálnymi represáliami vedúce k podrobeniu Škótska. Popritom rástli Anglické represie v Írsku, ktoré vyvrcholili v írskom povstaní v roku 1798, brutálne potlačenom. Viktoriánsky hladomor v Írsku (1845–1852), spôsobený kombináciou biologických a politických faktorov, spôsobil smrť približne jedného milióna ľudí a emigráciu ďalších 2 miliónov. Britská vláda odmietla obmedziť export potravín z Írska počas hladomoru a používala princípy maltuziánstva ako ospravedlnenie nečinnosti. Na Veľkonočné povstanie v Írsku v roku 1916, hoci malo obmedzenú vojenskú úspešnosť, bola britská odpoveď extrémne tvrdá: popravenie 16 vodcov vrátane Jamesa Connollyho, raneného a zastreleného posediačky a sira Rogera Casementa, nasledované internovaním tisícok ľudí a militarizáciou verejného priestoru.