Dejiny sa opakujú dvakrát: najprv ako dráma, potom ako fraška. (Marker.sk)
Mnohí čitatelia budú poznať prekrásnu knihu ľudových rozprávok národov sveta Z rozprávky do rozprávky. Čítal som ju ako osemročný. Jedna z nich bola zvláštna. Kanadská rozprávka Pes Jeana Labadieho. Veď to nie je rozprávka, hovoril som si. Veď ani nebola, kde by ich Kanaďania nabrali. Neskôr som pochopil, že to bola perfektná humoristická poviedka.
Pes, ktorý nebol
Dedinčan Jean Labadie podozrieval svojho suseda, že mu v noci kradne sliepky. Tak susedovi povedal: „Kúpil som si od Indiánov psa. Je veľký, čierny a zlý.“ Samozrejme, iba si to vymyslel. Nekúpil žiadneho psa.
Chýr o veľkom Labadieho psovi sa však rozšíril. Niektorí dedinčania vraveli, že ho niekde zazreli. Potom jedna dedinčanka povedala, že ho stretla a ohrozoval ju. Potom došiel sused za Labadiem so skrvavenou rukou a tvrdil, že veľký čierny Labadieho pes ho pohrýzol. Labadiemu sa zdalo, že sused sa len porezal, ale dedinčania verili susedovi.
Zúfalý Labadie sa snažil rozchýriť, že veľkého, čierneho, neexistujúceho psa vrátil Indiánom. Bolo to márne, dedinčanom sa zdalo, že ho stále občas zahliadnu. Vyčítali Labadiemu, že psa nemá priviazaného.
Tak Labadie nakoniec oznámil dedinčanom, nedá sa nič robiť, on svojho psa teda zastrelí. Chodil s flintou po dedine a hľadal psa. „Už ho vidím v diaľke,“ skríkol v jednej chvíli. Dedinčania sa ukryli. Labadie vystrelil. „Dostal som ho,“ vykríkol. Utrel si slzu z oka a šiel pochovať svojho neexistujúceho psa.