Pripomína to stalinské heslo z konca 30. rokov. Železnou rukou povedieme ľudstvo ku šťastiu! Stačí zameniť slová „ľudstvo“ a „Ukrajina“. (Marker.sk)
Neprestáva ma udivovať, v akej mytológii o ukrajinskej tragédii mnohí ľudia na Slovensku žijú (inde na Západe to nie je iné). V poslednej júnovej relácii Do živého sme preberali vojnu na Ukrajine, reč došla i na samit NATO v Bukurešti v roku 2008, kde účastníci samitu neprijali americký návrh na schválenie Akčného plánu členstva (MAP) pre Ukrajinu, ale schválili iba spoločné vyhlásenie, že Ukrajina sa stane členom NATO. Neschválením MAP tým proces prijatia do NATO predĺžili.
V diskusii pod videom jeden účastník polemizoval s naším názorom, že tým prísľubom členstva samit otvoril cestu k vojne, keďže Rusko to považovalo za ohrozenie svojej bezpečnosti.
Diskutér napísal: „Práve to, že Ukrajinu do NATO v roku 2008 neprijali, z nej spravilo otvorený terč. Keby boli vtedy Merkelová so Sarkozym počúvali a dali Ukrajine jasný plán, žiadna dnešná vojna by nebola. … tragédia je výsledkom politickej zbabelosti a naivity (odporcov schválenia MAP)“.
Pohľad sklenených očí
Reagujem na to preto, lebo s tým názorom som sa občas stretol. Vraj bolo treba Ukrajinu prijať okamžite. A bol by pokoj. Tak hovoria.
S debatami s ľuďmi tohto typu mám za posledné roky veľa skúseností. Hovorím tomu „zážitok sklenených očí“. Tým ľuďom zvyknem pripomenúť, že podpora ukrajinských občanov pre členstvo v NATO bola žalostne nízka. Dávno pred rokom 2008 aj dlho po ňom platilo, že len asi 20 percent Ukrajincov podporovalo členstvo Ukrajiny v NATO a asi 60 percent bolo proti. Zvyšok sa nevyjadroval. 20 za, 60 proti!