Pred 89 rokmi, dňa 13.júla 1937 sa v sibírskom meste Omsk[1], narodil sovietsky/ruský diplomat a politik Vladimír Petrovič Lukin (Владимир Петрович Лукин). (noveslovo.eu)
Bol jedným z mála činiteľov, ktorí otvorene nepodporili vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.
Neskôr bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v USA. Bol tiež poslancom Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, bol senátorom Rady federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie… a o.i. zastával aj post ruského ombudsmana a predsedu Paralympijského výboru Ruskej federácie.
Profesor V. P. Lukin bol a de facto je jeden z mála dnes žijúcich politikov v Ruskej federácii, ktorý sa dokázal (z presvedčenia) postaviť proti systému (aj keď zväčša s ním koexistoval), ale cielene pôsobiť aj ako skúsený, jemný a efektívny diplomat, a ovplyvňovať ho aj in vino a extrinsecus. Teda robiť ho humánnejším a spravodlivejším.
Dnes, v ôsmej časti nášho ad hoc cyklu, si v skratke a v základných bodoch a stručne pripomeňme hlavné míľniky jeho politickej dráhy a jeho bohatého a pestrého osobného, profesijného a politického životopisu.[2]
Životná cesta
Jeho rodičia boli straníckymi funkcionármi, ktorí boli obeťou stalinských represálií. Ako sám V. Lukin spomínal: „… otec bol po krátkom čase po mojom narodení uväznený a matka chodila do ČEKY a dokazovala, že otec nie je nepriateľom ľudu. Jedného dňa odišla a už sa nevrátila… vtedy som mal dva týždne… po prepustení a rehabilitácii rodičov otec bol účastníkom Sovietsko-fínskej a Veľkej vlasteneckej vojny…“[3]
V roku 1959 úspešne absolvoval štúdium na Štátnom pedagogickom inštitúte V.I. Lenina v Moskve so špecializáciou – história.
Po ukončení štúdia pracoval V. Lukin ako vedecký pracovník Štátneho historického múzea ZSSR (1959-1960) a Múzea revolúcie v Moskve (1960-1961). V roku 1960 vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, kde zotrval až do roku 1991.
V roku 1961 sa stáva ašpirantom Inštitútu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov AV ZSSR (ИМЭМО АН СССР), kde aj obhájil dizertáciu o medzinárodnom robotníckom hnutí. Od roku 1964 je vedeckým pracovníkom tohto inštitútu.
Neskôr je (1964-1968) starším referentom v redakcii časopisu Otázky mieru a socializmu (Проблемы мира и социализма), ktorá mala sídlo v Československu – v Prahe.[4]
Po skončení misie v Prahe sa presunul (1968-1987) ako vedúci oddelenia ďalekovýchodnej politiky do Inštitútu USA a Kanady AV ZSSR (Институт США и Канады АН СССР), a tu obhájil doktorskú dizertáciu, ktorá sa týkala vzťahov Číny a USA. Na toto obdobie s úsmevom spomína: „… pracoval som v Inštitúte… pätnásť rokov, študoval som problémy, ale ani raz som nebol na zahraničnej pracovnej ceste. Vedeniu sa nepáčili niektoré aspekty môjho života – otvorene som nepodporil intervenciu do Československa a aktívne som sa priatelil s disidentmi…“[5]