Môj rozhovor pre portál Hlavné správy sa niesol najmä v duchu pokračujúceho vojenského konfliktu na Ukrajine a zahraničnej politiky Slovenska. (facebook.com/marian.kery.nrsr)
Otvorene som poznamenal, že ak ma opozícia kritizuje a bude kritizovať za podporu vyváženej zahraničnej politiky Slovenska na všetky štyri svetové strany, za súhlas s myšlienkou ďalšieho samitu amerického prezidenta s ruským, za snahy o mier na Ukrajine, som a budem rád, že ma kritizujú. Pretože naše pohľady na zahraničnú politiku sú diametrálne odlišné. Možno nás s opozíciou spája to, že by sme chceli mier na Ukrajine. Ale oni sa absolútne nerealisticky domnievajú, že spomenuté možno dosiahnuť vojenskou porážkou Ruska. O mieri akoby nechceli ani počuť. Ale čo sa čudovať slovenskej opozícii, ktorá ak by pri tejto téme mala čerpať rozumy z Bruselu, nekonala by inak?
V poslednom období nadobúdam dojem, že kroky viacerých európskych politických lídrov nejdú smerom k ukončeniu bojov, ale skôr k ich predlžovaniu. Akoby si Európska únia priala otvorený konflikt s Ruskou federáciou. Navyše, jedna vec je zastavenie bojov, no dôležitejšie je vrátiť sa k príčinám vojny, ku koreňom tohto konfliktu. A to akoby ani Ukrajina, ani Brusel nechceli brať na vedomie. Navyše, Rusi sa právom cítia oklamaní. Stačí si spomenúť na Minské dohody, na to, čo o nich vo svojich pamätiach napísala bývalá nemecká kancelárka Merkelová. Že nemali priniesť mier, len Ukrajine získať čas.
Mier by nemal byť synonymom slabosti, ale výsledkom odvahy rokovať aj tam, kde sú postoje rozdielne. Obávam sa však, že na Ukrajine robí neprekonateľnú paseku historický bumerang. Akoby bolo viacero štátov EÚ, na čele s Nemeckom, Francúzskom, ale aj Veľkou Britániou, ktorá už medzičasom EÚ opustila, historicky slepých. V roku 1999 nemala Európska únia (mimo pätice odvážnych, vrátane Slovenska) problém uznať Kosovo, hoci vzniklo na pôde bývalej Juhoslávie v rozpore s medzinárodným právom, po bombardovaní Srbska lietadlami NATO. A dnes idú lídri krajín, ktoré Kosovo uznali bez mihnutia oka, niečo vyčítať Ruskej federácii v súvislosti s Krymom, Doneckom, alebo Luhanskom?