Úvaha nie o dobe, ale o tom, akí sme my ľudia… (noveslovo.eu)
„Blbé není stáří, ale ty blbé kecy těch druhých o tom!“
Miloš Kopecký
Ale ten čas letí. Niekedy sa mi zdá, že som len včera vyšiel zo školských lavíc, či denne chodil do práce a venoval sa mnohým záľubám. Akoby som sa ešte včera prihováral svojím príspevkom k starším ľuďom a dnes sa prihováram sám k sebe.
Som však rád, že žijem v krajine, kde si ľudia pripomínajú aj takéto veci, zvlášť v dobe, ktorá je zložitá a rozporuplná. Zvlášť v dobe, keď sa slovo úcta, a to nielen k starším, pomaly vytráca aj z nášho života. Dnes sa mi zdá, že ľudia majú väčšiu úctu k veciam, peniazom, kariére, funkciám ako navzájom k sebe a obyčajným ľudským hodnotám. Pritom žiadna doba nemôže byť taká zlá, aby sme museli v nej meniť svoje hodnoty. Prestávame sa počúvať, rešpektovať, vážiť si jeden druhého. Až príliš reagujeme na to, čo sa dnes okolo nás deje, až príliš podliehame tomu, čo nás rozdeľuje. Je smutným paradoxom, že práve tí, ktorí denne volajú o zmiernení, upokojení atmosféry, svojimi výrokmi či konaním najviac prispievajú k tomu deleniu a vzájomnej nevraživosti. Mnohí ľudia hovoria, že je to preto, lebo doba je zlá. Ja si osobne myslím, že doba nemôže byť zlá, ani dobrá. Je vždy len taká, akí sme my ľudia.