To, čo sledujeme s kauzou rodiny Šimečkových, je rezignácia na politiku. (Marker.sk)
Aby nedošlo k omylu, Šimečkovci nech dohrajú hru dokonca. Keď sa ešte v januári pokúsili médiá z kauzy urobiť kauzičku a zamiesť ju pod koberec, opísal Michal Čop celý rad znepokojujúcich vecí, ktoré ukazovali, že to pod koberec nepatrí. Že porušovanie zákona nemožno odbiť tým, že mama má bordel v účtovníctve.
Šimečkovci sú tenisti, ale víťaznú loptičku sa im odohrať nepodarilo. Skôr pribúdajú outy. Pribudli ďalšie zistenia; objavila sa snaha hodiť všetko na Pukovú; tá predáva dom; po pár dňoch zase nejaký prešľap; čo týždeň, to nejaký posun; aktuálne sa mladý politik vyjadruje, že ho nikto nepresvedčí, že jeho mama je zlý človek a že ju nikdy neprestane mať rád.
Ach! Máme tu väčší problém ako účtovníctvo Projektu Fórum.
Začalo to s textom „filozofujúceho“ zmätkára Juraja Skalu, ktorý dospel k tomu, že dôležitejšia ako pravda je interpretácia pravdy. A teda, že politik Šimečka sa má porúčať. Zapojil sa Michal Vašečka, Šimečkova kauza trápi Matúša Kostolného a už aj Jozefa Majchráka. Autorov je zrazu celý zástup.
Podľa Kostolného kauza Šimečkovej a Pukovej – počúvajte dobre – „spochybňuje príbeh slušného Slovenska“.
Bravo, to je zmysel pre mierku z učebnice kolektívnej viny. A ak Šimečka „nezvládne upokojiť svojich voličov a nedokáže verejnosti z opozičného tábora vysvetliť, že s kauzou nič nemá, potom v politike nemá čo robiť“. V politike nám naozaj chýbajú už iba terapeuti tohto druhu.
Celá opozičná scéna sa správa, akoby Šimečková bola mamou ich všetkých, pravda, s výnimkou Matoviča, ten v nej vidí macochu. Pohľad na to začína byť neznesiteľný.
Šimečkovci majú dosť peňazí, aby všetky podvody vyrovnali, ľutovať ich určite netreba. Problém je však inde. Celá táto debata nás na to opäť upozorňuje.