Prezident USA sa opakovane chváli svojou mierotvornou bilanciou, no keď sa človek pozrie triezvo, nejde o mier, ale o starú dobrú exhibíciu ega. V Osle sa totiž nerozhoduje o tom, kto najhlasnejšie kričí „urobil som dejiny“, ale o tom, kto ich skutočne mení v prospech stability a ľudskej dôstojnosti. (hlavnespravy.sk)
Donald Trump bol počas svojich funkčných období opakovane navrhovaný na Nobelovu cenu za mier. Tieto nominácie, hoci ich predloženie neznamená automatický výber, zakaždým vyvolali búrlivú medzinárodnú diskusiu.
Pakistan nedávno opäť nominoval Trumpa, tentoraz za údajné sprostredkovanie prímeria medzi Indiou a Pakistanom a pomoc pri sprostredkovaní mieru v napätí medzi Kongom a Rwandou. Sám Trump sa týmto úsilím chválil na zhromaždeniach a tvrdil, že Nobelov výbor je voči nemu „zaujatý“.
Trumpovi priaznivci radi mávajú Abrahámovými dohodami a kórejskými fotkami, kde si exprezident s úsmevom podával ruku s Kim Čong-unom. To všetko vyzerá pekne v bullet pointoch predvolebného letáku. Lenže dohody bez dlhodobej stratégie a summit bez následného riešenia jadrového programu nie sú mierom, ale kulisami. Trumpove „ukončené vojny“ sa často scvrkávali na presun zodpovednosti a jeho diplomacia pôsobila skôr ako reality show než seriózna snaha o stabilitu.
Politická póza sa naplno predvádza vo vzťahu k inštitúciám, ktoré tvoria chrbticu medzinárodného práva. Útoky na Medzinárodný trestný súd či provokácia OSN – to nie je posilňovanie „bratstva národov“, ako si prial Alfred Nobel, ale jeho opak. V tomto kontexte by udelenie ceny pôsobilo ako výsmech tým, ktorí celý život stavajú mosty ma miestach, kde iní radšej stavajú múry.