Knieža Ivan Kalita je významnou, aj keď kontroverznou postavou v ruských dejinách. V slovenských dejinách máme podobné postavy. (facebook.com/jan.carnogursky)
1. Ivan Kalita
Moskovské knieža Ivan Kalita je významnou postavou v ruských dejinách. Bol vnukom Alexandra Nevského a starým otcom Dmitrija Donského, ďalších významných osobností a bojovníkov za nezávislosť Ruska. Moskovským kniežaťom bol v rokoch 1325 až 1340. Rusko vtedy ako jednotný štát neexistovalo, bol to čas tatárskej okupácie. Starú Rus rozvrátili Tatári. Pozostávala z jednotlivých kniežatstiev, na kniežací stolec mohol nastúpiť len ten, kto získal od tatárskeho chána jarlyk čiže poverenie na vládu, a to za nie malý obnos. Knieža musel odvádzať chánovi každoročne dane, ktoré vymáhal od svojich ruských poddaných. Tatárske oddiely aj tak brúsili po krajine, zabíjali a ničili majetok. V roku 1327 pritiahol tatársky oddiel do Tveru, vtedy významného ruského mesta a centra Vladimirskej oblasti, sídla kniežaťa. Zrejme nie bezdôvodne, tverčania už nevydržali a Tatárov pozabíjali. Tatársky chán vyhlásil trestnú výpravu proti Tveru a každé ruské knieža, ak si chcelo udržať jarlyk, muselo sa na výprave zúčastniť aj so svojimi oddielmi. Veľké vojsko, prevažne ruské, pritiahlo k Tveru. Tverské knieža ušiel, bolo jasné, že Tver sa neubráni. Neubránil sa a bol riadne poničený, Vladimirské kniežatstvo chán zrušil. Na trestnej výprave sa zúčastnil aj Ivan Kalita. Kniežatstvo si zachránil, dokonca zo zrušeného Vladimirského kniežatstva chán pridelil polovicu Moskovskému kniežatstvu čiže Ivanovi Kalitovi. Neskôr získal aj druhú polovicu. Daň chánovi odvádzal pravidelne, ale zostali mu peniaze aj na skupovanie území okolo Moskvy. V Moskve postavil nové drevené hradby, staval v meste pravoslávne chrámy, postavil prvý kamenný chrám. V roku 1325 presídlil do Moskvy metropolita Peter a Moskva sa stala cirkevným centrom Ruska. Podporoval chudobných. Jeho meno „Kalita“ označovalo mešec na peniaze. Súčasníci aj neskorší historici si kládli otázku, odkiaľ na všetko bral peniaze. Nastolil v krajine mier a poriadok. Urobil krátky proces so zbojníkmi, zlodejov čakali tresty. Okrem pochodu na Tver neviedol vojny s inými kniežatami. Neskorší ruský historik, ešte stále 14. storočia, napísal o jeho vláde, že v Rusku zavládla „velikaja tišina“. Štyridsať rokov bol v Rusku mier, až do prepuknutia rusko-litovských vojen v roku 1368. Ivan Kalita ideovo opieral svoju vládu o kresťanstvo. Za jeho vlády sa zrodila „moskovská idea“, spočívajúca na „viere a rozume“. Tatárske jarmo sa považovalo za Boží trest za predchádzajúce hriechy. Ivan Kalita chcel vybudovať „štát pravdy“ a pravda mala vyrastať z Biblie. V takom duchu vychovával aj svoje deti. Jeho vnuk Dmitrij Donský dosiahol prvé významné ruské víťazstvo nad Tatármi na Kulikovom poli v roku 1380 a zahájil ich vytláčanie za rieku Volgu.
Historiografia všeobecne oceňuje význam Ivana Kalitu v ruských dejinách. On započal vzostup Moskvy, bol prvým „zberačom ruských zemí“. Z Moskvy urobil nielen politické, ale aj duchovné centrum budúceho Ruska. Keď Peter Veľký začiatkom 18. storočia založil Petrohrad (Sankt-Peterburg) a preniesol do neho hlavné mesto Ruska, nedokázal znížiť Moskvu na bezvýznamné veľkomesto. Napoleon, keď chcel dobyť Rusko, nezaútočil na Petrohrad, ale na Moskvu.
Avšak ani ruská historiografia nezakrýva záporné stránky Kalitovej vlády. Predsa takmer na jej začiatku stála účasť na tatárskej trestnej výprave proti Tveru. Vtedy zničili významné ruské mesto, ktoré sa vzbúrilo proti tatárskemu teroru. Žiaľ, vzbúrilo sa, keď ešte neboli podmienky na celkové oslobodenie od Tatárskej nadvlády. Ako uvádzam, už sa nebude vedieť, odkiaľ bral Kalita peniaze na včasné platenie daní chánovi, na dobročinnosť aj na budovanie Moskvy.
Ivan Kalita kolaboroval s Tatármi. Z Moskvy urobil centrum ruských dejín. Stál tak pri zrode mocného Ruského impéria. Taký bol Ivan Kalita a ruská historiografia žiadnu jeho stránku nezamlčiava.
2. Kráľ Svätopluk
V 9. storočí vládol v Nitrianskom kniežatstve knieža Rastislav. On pozval v roku 863 z Konštantínopolu bratov Konštantína-Cyrila a Metoda. Medzi ním a jeho synovcom Svätoplukom z rodu Mojmírovcov došlo k sporu o vládu. Rastislav chcel dať Svätopluka zavraždiť, ale Svätopluk zámer prehliadol, zajal Rastislava, vydal ho východofranskému vládcovi Ľudovítovi Nemcovi. Ten ho dal oslepiť, zavrieť do kláštora, kde Rastislav zomrel. Svätopluk nastúpil na Rastislavov stolec za rozporuplných okolností. V rokoch 871 až 74 viedol vojnu s Východofranskou ríšou, celkom úspešne. V roku 874 pápež sprostredkoval dohodu medzi Svätoplukom a Ľudovítom Nemcom. Vojna skončila, Svätopluk platil cisárovi ročný tribút, ale mal zabezpečenú západnú hranicu s Východofranskou ríšou. Nazvime to európskym jarlykom. Svätopluk mohol ďalej šíriť kresťanstvo do dnešného juhovýchodného Poľska, na červenské hrady, dnešná západná Ukrajina a do Potisia, dnešné východné Maďarsko a Rumunsko, vtedy ešte oblasti bez etablovaného kresťanstva. Pápeži Ján VIII. a Štefan V. v rokoch 880-885 uznali horlivosť Svätopluka pri šírení kresťanstva. Ako svojho jediného syna (unicus filius) jeho osobne a jeho ríšu zobrali pod Patronát svätého Petra. Jeho kráľovstvu dali sakrálny rozmer. V rokoch 882-884 Svätopluk získal ríšsku Panóniu, dnešné východné Maďarsko najskôr vojensky, potom mu cisár Karol III. Tučný túto anexiu právne potvrdil. V roku 890 Svätopluk získal Čechy de jure, de facto už predtým. Po zabraní Panónie pápež nazval Svätopluka (od roku 885) rex Sclavorum – kráľ Slovenov. V roku 890 sa stretli v Pannonhalme (Omuntensperch-Amandsberg), dnešné Maďarsko, Svätopluk a východofranský kráľ Arnulf ako rovný s rovným. Keď však v roku 891 Arnulf porazil Normanov, chcel dostať Svätopluka do podriadeného postavenia, Svätopluk pochopiteľne nechcel, vypukla vojna, do ktorej Arnulf pozval proti Svätoplukovi starých Maďarov. V roku 894 Svätopluk zomrel. Svätopluka ako obávaného a múdreho panovníka opísal východorímsky (byzantský cisár) Konštantín VII. Porfyrogenet v polovici 10. storočia v knihe O spravovaní ríše. Po prvýkrát tu použil aj názov Veľká Morava. Vojny medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou mali aj svoj ideovo-teologický rozmer. Frankovia začali už od čias Karola Veľkého používať Credo so slovom filioque, čiže viera pochádza z Otca aj Syna. Na Veľkej Morave sa za života sv. Metoda filioque v Credo nepoužívalo, čiže viera pochádzala len z Otca. Východná časť Cirkvi vôbec neuznávala túto dogmatickú novinku a ako neschválenú všeobecným cirkevným koncilom ju pokladala za herézu. Pápeži určité obdobie váhali o zaradení filioque do Creda, text Creda schválený v roku 325 Nicejským ekumenickým cirkevným snemom a opätovne v roku 381 carihradským ekumenickým snemom v Credo filioque neobsahoval. Pápež Štefan V. to však urobil. Záväzným pre latinskú Cirkev ho však urobil až pápež Benedikt VII. V roku 1014 ustúpil cisárovi Henrichovi II. a súhlasil so zaradením filioque do Creda. Žiaci sv. Metoda, pochádzajúceho z Konštantínopolu, pochopiteľne filioque nepoužívali. Zápas o filioque nadobudol charakter geopolitickej deliacej čiary. Pre Svätopluka bol svet filioque prevládajúcim mocenským priestorom. Ak chcel rozširovať svoju ríšu a nemrhať sily zápasom s európskym occidentom, voľba bola jasná – filioque. Pre Metodových žiakov Svätoplukova voľba znamenala rozsudok – vyhnanie. Vyhnaných žiakov prijal bulharský cár Boris, predaných do otroctva vykúpil. Metodovi žiaci a ich nasledovníci potom úspešne rozširovali staroslovienske kultúrne a náboženské dedičstvo v celej juhovýchodnej a východnej Európe.
Svätopluk urobil tri pragmatické rozhodnutia: 1) na určitý čas, kým dostatočne nezmocnel, vzdal sa svojho statusu nezávislého postavenia vo vzťahu k dobovým reprezentantom svetskej moci Západu (Occidentu); 2) presadil do svojej cirkvi uznávanie filioque čím zariadil našu účasť v kultúrnom orbite latinského Západu a 3) zo svojej ríše urobil léno svätého Petra, patróna Ríma. Legitimita jeho kráľovstva a jeho ďalších panovníkov, už ako uhorských kráľov, sa od toho času odvádzala od Svätej stolice, a nie od obnoveného cisárstva európskeho Západu. Tým, že túto koncepciu neskôr prevzalo Chorvátske aj Poľské kráľovstvo, Svätopluk na 1000 rokov položil limity západnej politickej expanzii v Európe.
Na základe uvedených činov sa vláda Svätopluka v historiografii obyčajne hodnotí ako ambivalentná. Svätopluk, hoci alibisticky, ale predsa len sa zaslúžil o vyhnanie žiakov svätého Metoda. Podpísal za nás prihlášku do Európskej únie. Predovšetkým však položil základy osobitného právneho postavenie strednej Európy. Vďaka týmto rozhodnutiam vybudoval ríšu, ktorú pápež Štefan V. nazýval Kráľovstvo Slovenov a cisár Konštantín VII. Porfyrogenet Veľká Morava. Táto monarchia pod rôznymi menami a dynastiami vydržala až do roku 1918. Nie je to málo a právom nás to môže i dnes napĺňať hrdosťou.
3. Prezident Jozef Tiso
V Mníchovskej dohode zo septembra 1938 Hitler síce obral Československo o rozsiahle územia, ale zároveň podpísal za Nemecko garanciu hraníc zvyšnej 2. Česko-slovenskej republiky. On však potreboval úplne pohltiť české krajiny, keďže ich pokladal za súčasť ríšskych území (české kniežatá Vratislav a Spitihnev po smrti Svätopluka odprisahali vernosť Arnulfovi). Navyše sa hlboko vrývali do nemeckého priestoru. Ako garant okliešteného Česko-Slovenska nemohol to urobiť priamym vojenským útokom. Jeho problém by vyriešilo odtrhnutie Slovenska. Najskôr pozval do Berlína predsedu autonómnej slovenskej vlády Karola Sidora. Ten predpokladal, o čo pôjde a odmietol Hitlerovo pozvanie. Za odmietnutie musel čoskoro opustiť slovenskú politiku. Ako druhého Hitler pozval Jozefa Tisu, prechodného nástupcu zomrelého Andreja Hlinku a legitímne zvoleného predchádzajúceho predsedu autonómnej slovenskej vlády, odsunutého od moci takzvaným Homolovym pučom. Jozef Tiso išiel do Berlína. Hitler Tisa postavil pred ultimátum: buď Slovensko vyhlási samostatnosť alebo bude prenechané svojmu osudu, čiže rozdeleniu medzi Maďarsko a Poľsko. Maďarsko malo v oficiálnej vládnej politike zabratie celého Slovenska v rozsahu bývalých uhorských hraníc. Poľsko aj Maďarsko mali snahu dosiahnuť spoločnú hranicu. Tiso odmietol vyhlásiť samostatnosť Slovenska rozhlasom z Berlína (predložili mu slovenský text takého vyhlásenia), ale dal zvolať slovenský autonómny Snem, objektívne informoval Snem o rokovaniach v Berlíne. Následne Snem vyhlásil samostatnosť Slovenska. Neskôr sa Tiso stal prezidentom Slovenskej republiky. Na vojne proti Poľsku v septembri 1939 sa Slovensko zúčastnilo v rozsahu vrátenia území Spiša, Oravy a Kysúc, ktoré Poľsko zabralo Slovensku v dôsledku rozhodnutí mocností zo Spaa (1920) a Mníchovskej dohody (1938). Na nátlak Nemecka, po návšteve nemeckého vyslanca u Tisa, sa Slovensko zúčastnilo na vojne proti Sovietskemu zväzu. Jozef Tiso sa neozval proti vládnej politike proti Židom napriek protestom Vatikánu; udelil značný počet výnimiek z protižidovského zákonodarstva, v marci 1942 mal v prejave v Holíči protižidovskú politiku podporiť. Karol Sidor vo svojich vatikánskych denníkoch vytýka Tisovi prílišnú ústupčivosť Nemecku. Tiso však osobne úspešne čelil ďaleko radikálnejším proríšskym tlakom. Slovenská politika, ktorú reprezentoval Jozef Tiso, priviedla a udržiavala Slovensko v nemeckom vojnovom bloku. Ak by v ňom zotrvalo, prehralo by vojnu a nieslo by dôsledky.
Ale. Nedošlo k vytretiu Slovenska z mapy minimálne na dobu vojny. Až do leta 1944 Slovensko žilo v podstate mierovým životom. Politický systém bol prevažne stabilný, hospodárstvo napredovalo, kultúrny život sa rozvíjal zrýchleným tempom. Väčšie sociálne otrasy neboli s výnimkou protižidovských opatrení. Slovenský štát ukončil popieranie samostatnosti slovenského národa.
Existencia samostatného Slovenska sa prejavovala dlho po vojne. Katolícki biskupi Slovenska vydali v marci 1946 list, ktorým sa dištancovali od „katolíckej“ strany, ktorá vznikala s podporou komunistov. List biskupov bol rozhodujúci pre spojenie katolíckych voličov Slovenska s Demokratickou stranou a pre jej víťazstvo vo voľbách v máji 1946, ktoré znamenalo porážku Komunistickej strany Slovenska. Komunizmus prišiel na Slovensko od západu. Čiže Slovenský štát nezanechal u voličov odpudivý dojem. Slovensko prejavovalo trvale snahu o samostatnosť. Do tejto snahy zapadá aj Povstanie v auguste 1944. Gustáv Husák píše vo svojich spomienkach, ako v septembri 1944 na povstaleckom území sa zúčastnil zjazdu odborárov. Zo svojho prejavu musel vypustiť zmienky o obnovení Československa po vojne, v súlade s politikou Spojencov, pretože atmosféra na zjazde bola proti jeho obnoveniu. V roku 1968 dokonca komunisti vyhlásili federalizovanie Československa. Napokon v roku 1989 započal proces opätovného osamostatnenia Slovenska. Myšlienka samostatného Slovenska najmä v slovenskom exile a doma žila mlčky – desaťročia od skončenia vojny.
Posudzovanie osobnosti Jozefa Tisa ako pars pro toto Slovenského štátu má podliehať slobodnému vyjadrovaniu. Nepochybne sa objavia vyjadrenia dnes označované za konšpiratívne, ale také nedokážu zakryť objektívny obraz dialektiky onej etapy našich dejín. Ako rôzne konšpiratívne súčasné tvrdenia nedokážu prevážiť pravdu nekonšpiratívnych informácií.
Ivan Kalita stojí pri potvrdení fenoménu nezničiteľnosti ruskej štátnosti. Nezničiteľnosti ani v podmienkach tatárskeho jarma. Idea ruskej štátnosti by bola chudobnejšia a nepravdivá, ak by sa zastavila pri účasti Ivana Kalitu na tatárskom plienení Tveru. Svätopluk svojim dočasným prijatím jarlyku od Ľudovíta Nemca, ktoré využil na posilnenie svojej moci a šírenie kresťanstva, vytvoril základy strednej Európy. Jozef Tiso previedol svoje stádo cez najväčšiu kataklizmu 20. storočia.
Ivan Kalita, kráľ Svätopluk aj prezident Jozef Tiso stelesňujú často ambivalentnú dialektiku dejín slovanských národov. Ale ich dedičstvo postúpilo vždy vyššie. V konečnom dôsledku, stáli na začiatku úspešného príbehu.
Ďakujem profesorovi Martinovi Homzovi za pripomienky k návrhu článku.