Slovenské príslovie „Zvyk je železná košeľa“ možno vodcovia štátov G7 nepoznajú, ale sa ním riadia. S pokračujúcou zaťatosťou odtrhnutou od globálnej ekonomickej situácie sa robil okolo 52. zasadnutia skupiny znovu veľký mediálno-politický humbug. (noveslovo.eu)
Jeho hlavným strojcom bol hostiteľ podujatia, ktoré sa konalo v malom kúpeľnom meste Évian-les-Bains (známe skôr pod skráteným názvom Évian) na brehu Ženevského jazera, francúzsky prezident Emmanuel Macron. Už dávnejšie sa doma topí v problémoch až po uši, málokto ho berie vážne a politicky už len dožíva. Na medzinárodnej scéne však stále zúfalo chce hrať rolu vodcu veľkého štátu (Francúzsko za svetovú veľmoc uznávajú už len asi frankofili). Samit využil na to, aby sa takmer dušoval, že ho tak dobre pripravil, aby na ňom došlo k prelomu a stará jednota skupiny sa obnovila.
Doplníme, že Évian je známy viacerými historickými stretnutiami. V júli 1938 sa tam konala z iniciatívy prezidenta USA Franklina D. Roosevelta konferencia o probléme rastúceho počtu židovských utečencov pred nacistickým prenasledovaním. V dejinách medzinárodných vzťahov sa však uvádza predovšetkým, že v marci 1962 sa v meste podpísali Évianské dohody medzi Francúzskom a zástupcami alžírskeho Frontu národného oslobodenia, ktoré ukončili dlhoročnú krutú koloniálnu vojnu v Alžírsku a viedli k jeho osamostatneniu.
Samit G7 sa v Éviane konal už druhýkrát. Prvý raz to bolo v júni 2003. Rok 2026 je však z hľadiska ekonomiky najsilnejších štátov iný, ako to bolo v roku 2003. Možno uštipačne pripomenúť starý bonmot, že opakovanie udalostí v dejinách má spravidla komediálny charakter: Ani tento rok to preto v Éviane nebola žiadna sláva ani nová prezentácia sily. Macronove výlevy o úspechu samitu treba brať len ako jeho zbožné prianie vystupovať ako vodca veľkého, silného štátu, ktorý pripravil konečne nejakú úspešnú akciu. Trumpov príklad megalomanského vychvaľovania, zdá sa, vyvoláva snahu napodobňovať ho aj u tých, ktorí ho nemajú najradšej…
Udalosť je to síce jedinečná, ale má širšie súvislosti. Stretnutie G7 v tomto roku v Éviane však možno považovať najmä za dôkaz anachronizmu pôsobenia skupiny.
Stručne k charakteru a vývoju G7
G7 sa pri svojom vzniku prezentovala ako skupina ekonomicky najvyspelejších krajín sveta. Nestala sa však medzinárodnou organizáciou a nemá stálu štruktúru ani sekretariát. V priebehu rokov sa vžili isté pravidlá jej rokovania, ktoré majú v posledných rokoch v podmienkach „superkrízy“ Západu už nádych zotrvačnosti. Vrcholom aktivít skupiny je každoročný samit hláv štátov a vlád, ktorý sa koná spravidla v júni.
Rokovanie sa má vraj uskutočňovať v úzkom personálnom kruhu preto, aby sa vodcovia mohli sami porozprávať o globálnych problémoch. Ale skoro ako vo všetkom v réžii „najsilnejších“ štátov Západu aj tu ide o kamufláž. Po prvé si ťažko predstaviť, že títo vodcovia prezentujú len svoje osobné názory (rozruch v G7 urobil len Donald Trump, ktorý neraz „z chodu“, bez ladu a skladu skutočne prezentuje názory, pri ktorých sa ďalším vodcom zježia vlasy na hlave). A ak je to tak, vysvetľuje to skutočnosť, že na G7 sa síce veľa hovorí, ale nikdy za vyše polstoročia sa na tomto základe nevyriešil nijaký z problémov, o ktorom slovutní vodcovia „diskutovali“ v úzkom kruhu. Po druhé, hoci vodcovia majú „diskutovať“ v úzkom kruhu, od roku 1996 sa pozývajú na stretnutia aj vodcovia iných vraj nie najvyspelejších štátov sveta, popr. šéfovia medzinárodných organizácií. Takže opäť dezinterpretácia zmyslu pôsobenia skupiny.