Každá doba má svoje hviezdy. Ak zažiaria príliš, zvyknú lietať iskry. (Marker.sk)
Protivný cynik s drzým výrazom. Ide z konfliktu do konfliktu, triafa do najcitlivejšieho miesta, a vždy má navrch. Je pohotový, nemá strach, necíti rozpaky. Dohováranie, taktné napomenutia tobôž vyhrážky sú k ničomu, lebo obratom dáva späťáky.
Keď sa smeje, tak so zlovestným podtónom, a keď nesú na stôl jeho obľúbené jedlo, začne tlieskať a pustí sa doň s radostným pokrikom. Ak máte podobný exemplár vo svojom okolí, pokojne si spomeňte na Lermontova.
Tu ale všetka podobnosť končí. Pravdepodobnosť, že váš známy ovláda francúzštinu a nemčinu na úrovni Jeana Gabina a Marlene Dietrich, hrá na klavíri, husliach, flaute, maľuje akvarely, v písacom stole závratnou rýchlosťou kopí svoje autorské verše aj perokresby, modeluje reliéfne obrazy z vosku, v dejinách je ako doma, má spoločenský prehľad, je vynikajúci šermiar, strelec, jazdec, tanečník, a zároveň oplýva schopnosťou pravidelne rozčúliť osobnosť typu Mikuláša I., sa totiž rovná nule.
„Viete, to je celý Míšeňka,“ hovorievala Jelizaveta Alexejevna, keď zavítala na správne miesto, aby vnuka vytiahla z ďalšej šlamastiky. Všetku lásku po smrti dcéry skoncentrovala na vtedy dvojročné chlapčiatko, no ešte predtým ho majetnícky odtrhla od otca a vzájomný kontakt im zrazila na minimum. Vdova po generálovi bola bohatá, milujúca a dôsledná, veď aj v testamente ošetrila všetko tak, aby v prípade jej smrti zať zostal bez šance dostať syna do výchovy.
Chlapček bol neduživý, chorľavý, v horúčkach blúznil o otcovi a nechápal, prečo bábuška tak silno miluje aj nenávidí zároveň. Svoje detstvo Lermontov najlepšie zhrnul on sám v autobiografickom náčrte Chcem vám porozprávať… Píše v tretej osobe akoby sa mu na spomienky lepšie nahliadalo zo strany.
„Choroba mala vážne dôsledky a zvláštne ovplyvnila Sašov um aj povahu: naučil sa premýšľať. Bez možnosti zabávať sa v bežných hrách s deťmi, zábavu začal hľadať v sebe samom. Najlepšou hračkou sa preňho stala predstavivosť. Nie nadarmo deti učia, že s ohňom sa hrať nesmie. Ale beda! V Sašovi nikto nešípil tento skrytý oheň, ktorý medzitým zachvátil celú bytosť úbohého dieťaťa. Počas trýznivých bezsenných nocí, zadúšajúc sa na horúcich vankúšoch, privykol k prekonávaniu utrpenia tela, a oddával sa rojčeniu duše.“

Lermontov rád maľoval, obraz z Kaukazu sa viaže k jeho poéme Novic. Zdroj: wikimedia
S maskou chuligána
Lermontov má 15 rokov, keď nájdeonen testament. Upadá do beznádeje. Zhrýzajúcej a ničivej. „Som synom utrpenia. Môj otec nepoznal pokoja až po koniec. V slzách vyhasla mať moja. Zostal som po nich iba ja,“ zanechá svedectvo.
Už čoskoro dokončí drámu Ľudia a vášne. Nesie stopy autobiografie, a v hlavnej postave Vladimíra Zorina nemožno nepostrehnúť kontúry budúceho Grigorija Pečorina z Hrdinu našich čias, ale do roku 1839, kedy bude tento román dokončený, Míšeňka nastvára ešte toľko vecí, že Jelizaveta Alexejevna budú mať čo robiť, aby ho zo všetkého vysekali. Nápomocný jej bude najmä Vasilij Andrejevič Žukovskij, prvý básnik ruského romantizmu, ktorý skúseným okom popri umeleckom talente odhadol aj slabiny v povahe Lermontova, a o jednom i druhom zanechá poznámky.
Míšeňka dospieval, dumal, rozjímal a vystrájal, ale od rozbitých okien a podobných huncútstiev to malo ďaleko. Tlel v ňom zvláštny smútok, upadal do melanchólie a pociťoval zlosť, ktorú šikovne schovával za masku výtržníka. Jedovitý husárik. Zapíše sa do povedomia súčasníkov, ale medzitým literárne dozrieva, vyhraňuje sa názorovo, navštevuje moskovské salóny, tancuje na báloch, kde jeho prítomnosť znervózňuje všetkých rodičov. Zvyšuje totiž pravdepodobnosť, že synovia skončia na súboji a dcéry so zlomeným srdcom.