Bol vynikajúcim klaviristom, ale za virtuóza sa nepokladal. Bol úžasným pedagógom a jedinečným skladateľom. V listoch tvrdil, že sa veľmi sa nudí, a preto číta. (Marker.sk)
Práca sa posúva na leto, leto sa odkladá na neurčito. Pevné miesto v umení zaujala prokrastinácia, hoci voľakedy ju pokladali za obyčajnú lenivosť. Pre tvorbu – brzda, no a v živote – neraz spúšťač nečakaných udalostí.
„Vážení páni, naozaj tu nenájdem nikoho, kto mi skomponuje hudbu na jednoaktový balet?“ zaznelo na schodisku petrohradského konzervatória. Chodbami budovy postavenej v klasicistickom štýle s prvkami rokoko sa otázka zvolaná divadelnou dikciou prevalila ako tlaková vlna. Sergeja Ďagileva práve rozčúlili.
Pri hľadaní talentov sa riadil inštinktom dravca. Pozorné oko, bystré ucho, silný úchop, ostré pazúry. Zgrupovanie výnimočných umelcov do dynamického telesa, kde sa naplno prejavia jedinečné schopnosti, však potrebovalo aj človeka za scénou, ktorý tím udrží stmelený do fungujúceho celku. Čiže opäť Ďagileva. Umelca, perfekcionistu, vorkoholika, mecenáša, umeleckého kritika, excentrického inovátora a nekompromisného tyrana v jednom. Akceptoval výlučne špičkový výkon a na skúškach dovádzal do zúfalstva všetkých vrátane seba.
Súbor Ruské balety šil veľkou ihlou pre svetové publikum a na ceste za úspechom zanechával spúšť z pošliapaných ambícií. Výsledky na scéne boli strhujúce a väčšinou predbehli svoju dobu. Ale teraz narazil. Do prvej skúšky nového baletu mu zostávali dva týždne. Zmluvy podpísané, premiéra ohlásená, kostýmy ušité, libreto napísané, scéna naskicovaná, hudobníci nedočkaví, sólisti hysterickí, choreograf ako na ihlách, neprajníci usmiati a on sám celý na nervy. Prečo?
Lebo istý profesor, pedagogická autorita, hudobník obdarovaný výnimočným talentom, ale lenivý ako voš, za niekoľko mesiacov nenapísal ani notu! Hnať ho k všetkým čertom! Človek s ním ešte zaobchádza v rukavičkách, aby ho pri smerovaní na medzinárodnú scénu nedajbože niečím nevydesil.
„Milý Anatolij Konstantinovič, vyriekli ste, a ja Vám dôverujem, že nie ste nepriateľsky naladený voči mojej činnosti, a zdieľate ju vo svojom srdci. Spomenuli ste, že zajednať hudbu treba u Vás rok dopredu. Berúc túto skutočnosť na vedomie, pripájam návrh, a patrí sa mi nazvať ho skromnejšie – skôr prosbu o spoluprácu s nami. Potrebujem balet, prvý ruský balet, lebo takých zatiaľ niet. Máme ruskú operu, ruskú symfóniu, ruskú pieseň, ruský rytmus, ale čisto ruský balet zatiaľ nie. Nepotrebujeme tri dejstvá. Libreto je už hotové a vzniklo spoločným úsilím nás všetkých. Bude to Vták Ohnivák, jednoaktový balet, možno s dvomi obrazmi,“ napísal mu na jar 1909. Profesor bez okolkov súhlasil.
Príliš talentovaný, príliš svoj
Ďagilev teda na poslednú chvíľu odriekol inú spoluprácu s Claudom Debussym. Samozrejme, že ten sa urazil a teraz ho po parížskych salónoch nazýva klamárom. Po rokoch síce začnú spolu opäť komunikovať, ale voľakedy vzájomná dôvera je už navždy fuč.
Nuž ale dalo sa inak? Anatolij Konstantinovič je na komponovanie baletnej hudby na motívy ruského folklóru ako stvorený. Po prvé – má punc žiaka Rimského-Korsakova, po druhé – má talent aj originálny štýl, po tretie – jeho cit siaha ďaleko za notovú osnovu a po štvrté – je majstrom hudobnej miniatúry. Na malej ploche dokáže zhudobniť príbeh aj postavy, charakter aj výzor, pocity aj farby všetkých odtieňov. Navyše tlmočiť vo svete vážnej hudby doposiaľ nespracovaný ruský folklór pre vzdialené európske publikum, nie je úloha pre každého.