Sú knihy, o ktorých sme veľa počuli, ale nečítali, a sú aj také, ku ktorým sa vraciame. (Marker.sk)
Internet sa hemží radami ako sa pustiť do čítania klasiky. Nesiahať hneď po najhrubších knihách, čítať s prestávkami, počítať so zložitým jazykom, viesť si čitateľský denník, dať si záväzok dvadsiatich strán či tridsiatich minút denne alebo inšpirovať sa zoznamom diel zoradených podľa náročnosti, a obísť autorov typu Dante či Marcel Proust, lebo ich diela by mohli od klasiky odradiť. Ako na potvoru s Božskou komédiou v krásnom vydaní sa práve borí kamoška a zrovna u francúzskeho autora sedemzväzkového románu Hľadanie strateného času, ktorý je mnohými pokladaný za literárne dielo na hranici dočítateľnosti, nachádzame esej O čítaní s celým balíkom banálnych spomienok, pričom jedna z nich nám práve poslúži. „V našom detstve snáď nenájdeme plnšie prežité dni ako tie, keď sme akoby ani nežili, ale trávili ich s obľúbenou knihou.“
Krásna literatúra je pritom rozmar. Nezasýti, nezohreje, neochráni pred dažďom-vetrom, možno bez nej komfortne žiť. Otázka znie, prečo by sme to robili, keď púha spomienka na konkrétnu knižku z útleho detstva či školských čias dokáže spustiť celý reťazec pocitov. Dodnes si pamätáme, ktorá nás bavila, ktorá desila, ktorá nudila, ktorú sme neznášali, alebo z ktorej sme prečítali jednu-dve stránky a skončila zapadnutá prachom kdesi v polici. Všetko sa počíta, lebo práve takto sa v človeku formuje vnútorný hlas, ktorý sa dolaďuje alebo škrípe až iskrí pod tlakom príbehu, charakterov postáv, umeleckých obrazov a autorského štýlu. Spomienky z detstva patria k najsilnejším, no roky idú, deti rastú, rodičia zrejú, k pointe sa teda pokúsime nasmerovať parafrázujúc slová istej podivínskej herečky: starnutie je príšerné, ale je to jediný spôsob ako zostať na svete čo najdlhšie.
Ona sama žila v časoch veľmi krutých, a viac než ženským pôvabom sa zaskvela schopnosťou komunikovať v aforizmoch. Láskavým humorom, ale tiež sarkazmom sa vyrovnávala s osobnými neúspechmi v láske aj na divadelnej scéne, kde namiesto hlavných postáv hrala vedľajšie role so zopár štekmi. Taká herečka jednej vety, ktorá si však z tejto scénickej trošky vyšperkovala umeleckú vizitku, lebo stačilo, že vošla a všetci stuhli k očakávaní, akým štýlom svojich niekoľko viet vysloví. Vždy prekvapila, potešila a nikdy netajila, že keby nečítala, vyhasla by ako škrtnutá zápalka. Pred dobou, trápením aj sklonom k melanchólii ju chránilo pár kľúčových kníh, ktoré čítala stále dokola.
Kniha ako zrkadlo