Všetko je už dávno jasné. Alebo nie? (noveslovo.eu)
Kontext
Večer 7. februára 1807 sa skrehnutí Francúzi utáboria pri inokedy pokojnom východopruskom mestečku. Presnejšie pri Preussisch-Eylau (dnes Bagrationovsk v Kaliningradskej oblasti). Jeho meno im láme jazyk. Na zaviatej pláni pred sebou vidia 70 000 Benningsenových Rusov. Sneh šľahajúci do tváre, mráz ani ostré vetrisko nimi nepohnú, sú naň privyknutí. Majú zakázané založiť ohne, pri ktorých by sa zohriali. Nevadí. Zababušení do plášťov horia túžbou ukázať Európe, že Napoleon a jeho „Veľká armáda“ s takýmto protivníkom ešte dočinenia nemali.
Francúzi sa približujú k Eylau postupne. Na jeseň netušili, kam v surovej zime tohoto zabudnutého kúta Európy dôjdu, no Rusi sa rozhodli pokračovať v boji, aj keď hlavné sily ich pruských spojencov boli porazené a Berlín, podobne ako Viedeň rok predtým, obsadený. Anglické peniaze a lobing spoločne s animozitou voči Napoleonovi na väčšine európskych dvorov robia zázraky, Petrohrad nie je výnimkou. Muži maršala Soulta sa od poludnia zrážajú s krycími jednotkami kniežaťa Bagrationa a generála Barclaya de Tollyho. Ich úlohou je pozdržať postup nepriateľa pred príchodom jadra ruskej armády. Francúzi v pouličných bojoch Rusov večer z Eylau vytlačia, no aktívna ruská obrana splnila svoj cieľ. Benningsen je už tu. Cisár s gardou prichádzajú k mestu pred polnocou. Napoleon sa nazdáva, že protivník bude na druhý pokračovať v ústupe k rieke Neman, za ňou sa rozprestiera Rossijskaja imperija. Očakáva posily, k mužom Soulta, Augereaua a Murata majú na druhý deň pribudnúť zbory maršalov Davouta a Neya. Ich kolega Bernadotte je od Eylau vzdialený na tri či štyri denné pochody, boj nestihne. Ani Lannes, ten je na juhu. Bez nich má Napoleon k dispozícii 45 000 vojakov.
Svojim ľuďom absolútne dôveruje. Ich morálka je konštantne vysoká, armáda funguje ako dobre naolejovaný stroj, od velenia po poddôstojníkov a radové mužstvo. Lev sa pripravuje že bude čeliť byvolovi. Až počas boja zistí, že má pred sebou nosorožca. Armáda však fyzicky vyčerpaná je. Hoci Prusov pri Jene a Auerstädte z bojísk rezolútne zmietla (14. október 1806), ktosi (Friedrich Engels) povedal – Napoleon fúkol a Prusko prestalo jestvovať, i ona potrebuje oddych a doplnenie čerstvými silami. Takisto muníciou, vojenským materiálom, zimným výstrojom a oblečením. Komunikačné línie Grande Armée sú roztiahnuté a napäté na prasknutie, pravidelné zásobovanie pri žalostnom stave či neexistencii poľných ciest v Poľsku, do ktorého sa boj preniesol, nemožné. Rusi sú odpočinutí, sýti, primerane zaodetí a blízko svojich táborov a pevností, z ktorých koncom novembra vyrazili vpred. Svoje bojové kvality a nepoddajnosť predviedli protivníkovi pri Pułtusku a Hoffe, aj keď museli ustúpiť, aby sa vyhli obkľúčeniu.
Vojna Štvrtej koalície. Pohyby francúzskych, ruských a pruských vojsk v januári a februári 1807. Wikipédia (angl. verzia)
Napoleon sa pôvodne domnieval, že na prípravu ťaženia proti Rusom bude mať celú zimu, no keď protivník začne decembrovú ofenzívu, nezaváha ani na okamih. Prijíma hodenú rukavicu. Vyrazí z Varšavy zanechajúc v nej Mariu Walewsku, svoju „poľskú ženu“ (ako mladú grófku nazve Napoleonova manželka cisárovná Joséphine), ku ktorej sa upínajú nádeje vlastencov na obnovenie v nedávnej minulosti tri razy rozdelenej Rzeczpospolitej. Prvou cisárovou starosťou je koncentrácia vlastných síl rozptýlených pri likvidovaní zostávajúcich ohnísk pruského odporu. Neyovi s Bernadottem vydá rozkazy, aby Benningsena predstieraným ústupom lákali ďalej na západ, zatiaľ čo on Rusov napadne z juhu a východu uzavrúc im ústupové cesty. Plán je to dobrý, ale kozáci cisárskeho kuriéra na ceste k Bernadottemu zajmú. Benningsen sa pred pascou zastaví a zvrtne na opätku. Najprv sa zdá sa, že sa chce vrátiť k mohutne opevnenému Königsbergu – Kráľovcu, ktorý je stále v pruských rukách, napokon sa rozhodne inak a prijme priamy stret s Francúzmi. Rusi sú to posledné, čo zostalo z takzvanej Tretej koalície (1805), ktorú proti Francúzom spriadol britský premiér William Pitt mladší. Po správe o porážke Rakúšanov a Rusov pri Slavkove (Austerlitz, 2. december 1805) vraj svojmu okoliu riekol – stočte mapy, páni, najbližších desať rokov ich nebudeme potrebovať. Akoby pred svojou smrťou, ktorá prišla o dva mesiace neskôr, nahliadol do budúcnosti nedožijúc sa Štvrtej.
Čo vlastne robí Napoleon v Poľsku? Poháňa ho bezbrehá, nutkavá túžba neustále dobýjať a bojovať, ako to tvrdí či naznačuje historiografia? Nie celkom. Veď vojnu vyhlásili Rakúšania i Rusi podporení anglickými peniazmi jemu, keď sa pripravoval na vylodenie v Británii (jar – leto 1805), nie on im. Po uzavretí mieru s Rakúšanmi v Pressburgu – Prešporku (december 1805) nechápe, prečo Rusi, ktorí sa do konfliktu zapojili dodatočne ako spojenci prvých, zotrvávajú v pozícii nepriateľa. Pruský minister zahraničných vecí von Haugwitz, ktorý mal namierené do Viedne s cieľom sondovať, ako sa veci majú a či už nastala tá očakávaná chvíľa pripojiť sa k Rakúšanom a Rusom, nájde v Schönbrunne namiesto Františka I. porazeného pri Slavkove Napoleona. Zmôže sa na gratuláciu cisárovi k víťazstvu. Ten mu jeho falošnosť vmietne do tváre.
Je dôležité si uvedomiť, že Napoleon Bonaparte (Nebulione di Buonaparte, 15. august 1769, Ajaccio, Korzika) je potomkom a za hranice možného vylepšeným sociálnym, nielen vojenským, produktom revolúcie. Dozrieval v tieni zahraničnej intervencie podniknutej na jej potlačenie Prvou koalíciou (1792-1797). Rakúšania a Angličania stáli neraz na francúzskych hraniciach, ba prenikli i hlbšie do krajiny svojho tradičného protivníka, napríklad počas Vojny o španielske nástupníctvo (1701-1714) hotujúc sa obsadiť Paríž. Angličania boli spojencami Pruska Fridricha Veľkého aj počas oboch Sliezskych vojen (1740-42-45) a Sedemročnej vojny (1756-1763). Po uväznení a poprave Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty koalícia európskych monarchov solidárne a preventívne zasiahla opäť (na základe Pillnitzskej deklarácie z augusta 1791), avšak mladá Republika útočníkov odrazila a prešla do protiútoku pozdĺž Rýna, v Holandsku a severnom Taliansku. Odtiaľ sa meno Bonaparte rýchlosťou blesku rozšírilo po celej Európe.
Takýto stav vecí Londýn znepokojuje. Na rozdiel od ich spojencov sa Angličania fúkajúc si boľačky na svoj ostrov nestiahli, no usilovne hľadali niekoho, kto by za nich na kontinente opäť ťahal gaštany z ohňa. Nechcú to zadarmo. Kým ich loďstvo vládne vlnám, pozemná armáda nedosahuje jeho úroveň. Stále však stačí na Indiánov a domobranu francúzskych osadníkov v Severnej Amerike, ktorých anglickí prevyšujú počtom desaťnásobne, pričom do kolónie stále prichádzajú ďalší. Prípadne na rozhádaných Indov vzpierajúcich sa jarmu, ktoré im práve nasadzuje Východoindická spoločnosť. Novým spojencom Albiónu sa na chvíľu stáva Rusko. Cár Pavel I., syn Kataríny II. Veľkej a jej následník, cítiaci sa ako ochranca, i keď ortodoxného, kresťanstva, aktívne vystúpi proti francúzskym neznabohom, dokonca vyšle veterána mnohých ťažení, poľného maršala, neskôr generalissima ruských vojsk Alexandra Suvorova a generála Rimskeho-Korsakova so 60 000 mužmi do Švajčiarska (Helvétskej republiky pod kuratelou Paríža), aby odtiaľ vyhnali Francúzov vedených Joubertom a Massénom (1799). Podobne Rusi spojení s Angličanmi intervenujú v Holandsku. Ruské vojsko síce v alpskej krajine dosiahne nejedno víťazstvo, napokon je však z krajiny vytlačené. Rakúšania, ktorým prišlo pomôcť, mali v regióne a jeho okolí svoje vlastné plány a vzájomná súhra nefungovala tak, ako mala. Navyše, osloboditeľská misia na programe dňa, nielen v tomto prípade, vo Viedni nikdy nebola. Situácia z rokov 1798-1801 nápadne pripomína podobnú v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny a na jej samom začiatku, keď sa z protivníkov stávali z večera na ráno spojenci a naopak.
Onedlho sa všetko zmení, a potom znovu. Predstavitelia Rádu Maltézskych rytierov sa obrátia na ruského cára s prosbou, aby sa stal jeho ochrancom. Francúzi ostrov obsadili na začiatku egyptského, z vojenského hľadiska síce neslávneho, no svojou celoeurópskou odozvou veľkolepého dobrodružstva (1798-1801). Po ich vytlačení si strategicky situovanú Maltu bez akýchkoľvek škrupúľ prisvojili Angličania (1799). Ruský cár, ktorému stáročné dejiny Rádu spojené s obranou Európy pred islamom imponovali, poskytol suplikantom bez domova útočisko v Petrohrade prijmúc ponúknutú úlohu jeho veľmajstra a protektora. Vyzve Angličanov, aby obnovili samostatnosť Malty, na čo títo nereagujú. Medzitým rastie nespokojnosť nielen ruských, ale aj dánskych a nórskych obchodníkov s britskou ekonomickou rozpínavosťou v Baltickom a Severnom mori prejavujúcou sa v dumpingových importoch lacného tovaru. Anglické manufaktúry spracovávajúce suroviny z kolónií pracujú na plné obrátky. Pavel I. pristúpi k zabaveniu anglických lodí v ruských prístavoch vrátane ich karga. Keď sa k tomu pridá zbližovanie Petrohradu s Parížom, Angličania sa rozhodnú konať.