Vianočné príbehy majú zvláštnu silu. Vedia upokojiť, potešiť, rozcítiť, povzbudiť k zamysleniu aj k rozjímaniu. (Marker.sk)
Mnohé sú priamo späté s Vianocami, ale niektoré sa mohli odohrať kedykoľvek.
Písal sa rok 1890, keď Iľja Repin veriacich na jednej usadlosti skôr pobúril než ohúril. Trávil leto u známych, kde sa stihol ešte tuhšie zaľúbiť, namaľovať päť portrétov a pre miestny kostol aj obraz Narodenie Krista. Bez anjelov, bez troch kráľov, bez pastierov s ovečkami, bez žiarivého nebeského svetla skrátka bez všetkých zaužívaných prvkov, ktoré zdôrazňovali najväčšiu kresťanskú udalosť.
Pocity miestnych? Príliš svetské, príliš domácke a do takej miery obyčajné až sa nebolo na čo pozerať. „Keď niet na čo pozerať, nech sa ľudia v chráme teda modlia,“ podotkol maliar v jednom z nespočetných epištolárnych dialógov a zasadol k ďalším tematicky bohatým projektom.
Vždy ich mal rozpracovaných neúrekom, a ako to vyzeralo v praxi, opísal on sám. „V Umeleckom časopise mi vytvorili charakteristiku maliarskeho remeselníka, ktorému je úplne jedno, čo maľuje, len aby maľoval. Dnes maľuje niečo z Evanjelia, zajtra národnú scénu na práve dajakú vychytenú tému, potom fantastický obraz z bylín, potom čosi tendenčného zamerania, následne psychologickú etudu, potom melodrámu v liberálnom štýle, hneď na to krvavú scénu z ruských dejín atď. Žiadna postupnosť, žiadny konkrétny cieľ v umeleckom zdokonaľovaní, všetko je náhodné, a tým pádom samozrejme aj povrchné… Sudcovia možno i majú pravdu, ale čo narobíš… od seba neujdeš.“
Zdalo by sa, že Narodenie Krista sa v bohatej tvorbe tohto umelca stratí, ale kdeže. Nebol by Repin Repinom, keby každé svoje dielo neozvláštnil prvkami, ktoré mu nedovolia splynúť s inými hoc aj oveľa pompéznejšími dielami. Veď v každom maliarskom žánri sa cítil ako doma. Portréty, výjavy z dejín aj súčasnosti, biblické a náboženské témy, scény zo života, krajinomaľby, skrátka do čoho sa pustil, menilo sa na zlato.
A vôbec, tento šťúply chlapík sťaby vyskočil z fantastickej rozprávky a živo si kontrastoval s realitou. Miatol zjavom, unášal prejavom, pričom jeho súčasníci kontakt s ním opisujú v nasledovnej schéme. Pozeráte na obraz, potom na autora, potom opäť na obraz, potom opäť na autora, a márne sa snažíte podchytiť aspoň akú-takú súvislosť. Medzitým vám aj smiešne príde, aj situácia nepustí.
Okrem toho Repinov hlas unášal do paralelného sveta. Intonácia, melodika, celkový dojem, to všetko tvorilo symbiózu, a zároveň sa vylučovalo s jeho výtvarnou tvorbou. Ako človek bol náladový, prchký, a tiež úctivý, hoc názorovo vyhranený. Dobre sa počúval a rovnako dobre sa aj čítal, čo popri iných postrehol aj mladý Kornej Čukovskij.
Ďalšie eseje Dany Ljubimovovej Mihálikovej
Videokomentáre a diskusie na Marker.sk
Vy rozhodnete o tom, či tu bude Marker aj v roku 2026. Viac informácií