04.8.2012 10:55:06

Útok na Rusko: mýtus alebo realita?

Likvidačný konvenčný útok na naše strategické jadrové sily (SJS) je možný, ale len čisto teoreticky.

Dnes už je jasné, že masívna agresia NATO proti Rusku nie je možná. Aliancia na to nemá ani vojenské zdroje, ani psychologickú pripravenosť a ani zmysluplné ciele. Približne 3-4 násobná prevaha NATO nad Ruskom v konvenčnej výzbroji je v konečnou dôsledku len „papierová“, ak berieme do úvahy „rozťahanosť“ aliančného potenciálu po celej Európe, pomerne významný podiel zastaranej výzbroje (v konečnom dôsledku má NATO celkovo viac zastaranej výzbroje, než ozbrojené sily Ruskej federácie) a neustávajúce znižovanie početných stavov armád všetkých európskych členov NATO (okrem Turecka a Grécka, ktoré v podstate stoja proti sebe aj v rámci NATO), ktoré dokonca akceleruje následkom ekonomickej krízy.
Dané faktory sú zásadne umocňované plnou psychologickou „demobilizáciou“ Európanov, čo sa zreteľne prejavuje v Afganistane. Rovnako príznačnou je aj operácia v Líbyi: neočakávané stiahnutie sa USA po 2 týždňoch od začiatku bojových akcií ukázalo vojenskú bezmocnosť Európy. Pôsobiac prakticky v polygónnych podmienkach, bez odporu protivzdušnej obrany (PVO) protivníka, vzdušné sily európskych krajín doteraz nedokázali uštedriť vážnejšiu porážku Kaddáfího armáde, ktorá je zo všetkých uhlov pohľadu hodnotená maximálne ako priemerná.

HROZBA ZO ZÁPADU?
Preto jedinou mysliteľnou hrozbou pre našu krajinu zo strany Západu je likvidačný úder USA proti našim SJS pomocou konvenčných presne navádzaných zbraní. Cieľ takéhoto úderu je zjavný – odstrániť jedinú dnes existujúcu reálnu hrozbu pre teritórium USA. Zdroje potrebné k takémuto úderu sú pomerne obmedzené a rozhodnosť Američanom (na rozdiel od Európanov) určite nechýba.
Lenže úspešnú realizáciu takéhoto úderu obmedzuje veľmi úzky rámec a prekročenie jeho hraníc robí úder nemožným alebo nezmyselným.
1. Útok musí byť konvenčný. Po prvé z ekologických dôvodov. Ak aj Rusko neodpovie odvetným úderom, niekoľko stoviek nukleárnych výbuchov na jeho teritóriu aj tak spôsobí, že rádioaktívne mraky zasiahnu celý svet, vrátane USA. Takáto hra by nestála za to. Okrem toho, ak si predstavíme, že Rusko v dôsledku tohto konvenčného úderu stratilo povedzme 90 percent svojich SJS a americké SJS zostali nedotknuté, Rusko pravdepodobne neriskne použitie zvyšných 10 % SJS, pretože dôsledkom by bolo garantované zničenie Ruska. Ak by bol likvidačný úder jadrový, tak Rusko odpovie v každom prípade. A hoci aj jediný nukleárny výbuch na americkom teritóriu je pre USA kategoricky neprípustný.
2. Úder musí byť jediný, úplne likvidujúci všetky ruské SJS. Pritom musí byť zrealizovaný tak, aby medzi prvým a posledným výbuchom v pozíciách SJS prešlo len niekoľko minút. Žiadne spresňovanie nezničených cieľov ani opakovaný úder nie sú možné, pretože preživšie ruské rakety za ten čas stihnú odštartovať proti USA a to je pre USA principiálne neprípustné, ako bolo uvedené vyššie. To znamená, ak nebolo zničené všetko – nebolo zničené nič.
3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, úder musí byť absolútne neočakávaný. O jeho realizácii sa ruskí vojaci musia dozvedieť až s výbuchom prvej americkej rakety.
Je zjavné, že hlavným prostriedkom takéhoto úderu budú letecké a námorné riadené strely s plochou dráhou letu (RSsPDL). Zodpovedajúci americký potenciál v tejto oblasti vyzerá na prvý pohľad prakticky neobmedzený.
Viac než 80 percent RSsPDL BGM-109 Tomahawk rôznych verzií pripadá na US NAVY , kde je ich nosičmi 7 typov plavidiel:
- Modifikované jadrové raketonosné ponorky triedy SSGN Ohio (4 ponorky) – po 154 RSsPDL na každej v špeciálnych vertikálnych odpaľovacích šachtách inštalovaným namiesto odpaľovacích šácht pre námorné balistické medzikontinentálne riadené strely (MKRS) ;
- Jadrové útočné ponorky triedy SSN Virginia (7 ponoriek, má ich byť postavených celkovo 30) – na každej po 12 RSsPDL v špeciálnych odpaľovacích šachtách, ďalších maximálne 38 RSsPDL môže byť spolu s torpédami a protilodnými riadenými strelami (PLoRS) RGM-84 Harpoon odpálených prostredníctvom torpédometov.
- Jadrové útočné ponorky triedy SSN Seawolf (3 ponorky) – na každej je do 50 RSsPDL odpaľovaných prostredníctvom torpédometov;
- Jadrové útočné ponorky triedy SSN Los Angeles (43 ponoriek, 2 v rezerve, postupne sú vyraďované s výzbroje US NAVY) – na každej po 12 RSsPDL v špeciálnych vertikálnych odpaľovacích šachtách (na 31 ponorkách) a do 37 RSsPDL odpaľovaných prostredníctvom torpédometov;
- Raketonosné krížniky triedy CG Ticonderoga (22 lodí) – na každom do 122 RSsPDL v dvoch vertikálnych odpaľovacích zariadeniach (VOZ) Mk.41;
- Raketonosné torpédoborce triedy DDG Arleigh Burke (59 lodí, celkovo ich má byť postavených od 62 do 70) – do 90 RSsPDL v dvoch VOZ Mk.41 na prvých 28 plavidlách, do 96 na ostatných;
- Raketonosné torpédoborce triedy DDG Zummwalt (majú byť postavené 2 alebo 3) - na každom do 80 RSsPDL v dvoch VOZ Mk.57;
Možnosti USAF sú omnoho skromnejšie. Jediným ich nosičom RSsPDL je strategický bombardér B-52 Stratofortress, schopný niesť do 20 RSsPDL verzií AGM-86 ALCM a AGM-129 ACM. Teoreticky dosahuje početný stav B-52 v USAF až 90 strojov, ale okolo 20 z nich sa nachádza v rezerve na základni Davis-Monthan AFB (Air Force Base).
Ak zosumarizujeme maximálne možné čísla, tak teoreticky ponorky, bojové lode a bombardéry USA sú naraz schopné uniesť viac než 13 tisíc RSsPDL. Je zjavné, že takýto úder by nevydržali žiadne SJS ani žiadna PVO. V skutočnosti má však realita veľmi ďaleko k takýmto apokalyptickým číslam.

TEÓRIA NEPOTVRDZUJÚCA SA PRAXOU
Po prvé, na ponorkách sú „garantované“ len tie RSsPDL, ktoré sú umiestnené v špeciálnych VOZ (celkovo na 4 SSGN a 38 SSN je to 1 072 RSsPDL). Čo sa týka palebného priemeru odpaľovaného pomocou torpédometov, tak jeho hlavnú súčasť zámerne tvoria torpéda a PLoRS, pretože inak by ponorka nemohla viesť námorný boj, pre ktorý je v prvom rade určená. To by bolo možné proti krajine bez námorných síl, ale Rusko k takým zatiaľ nepatrí. Reálne je súčasťou palebného priemeru maximálne len niekoľko RSsPDL, alebo aj žiadne. To isté je možné povedať aj o výzbroji krížnikov a torpédoborcov. V každej šachte VOZ sa môže nachádzať buď 1 RSsPDL Tomahawk, alebo 1 protilietadlová riadená strela (PLRS) Standard, alebo 4 PLRS Sea Sparrow/ESSM alebo 1 protiponorková raketa ASROC. Plné nabitie Tomahawkami je možné len v prípade vojny proti krajine bez vojenského letectva i námorníctva. Počas prvej irackej vojny sa stal precedens odpálenia 122 Tomahawkov jedným krížnikom , ale len kvôli tomu, že iracké lietadlá nemali dolet až k pozícii plavidla a ponorky Irak nemal.
Po druhé, značná časť (od tretiny do polovice) ponoriek a bojových lodí sa v každom momente nachádza na plánovanej (medzi nasadeniami alebo generálnej) oprave a takisto na ceste na základne. Všetky takéto jednotky vypadajú z celkového bojového potenciálu.
Po tretie, v USA bolo vyrobených cca 5000 námorných RSsPDL, z ktorých bolo okolo 2 000 spotrebovaných pri skúškach a v rôznych konfliktoch. V súčasnosti tvorí základ zásob námorných RSsPDL najnovšia modifikácia Tactical Tomahawk, ktorej bolo vyrobených okolo 2 200 kusov. Z rozmerových dôvodov však táto verzia nemôže byť odpaľovaná z torpédometov, to znamená, že na ponorkách ich celkovo nemôže byť naraz nasadených viac ako vyššie spomenutých 1 072 kusov. Celkové množstvo námorných RSsPDL vo výzbroji US NAVY je teda na úrovni cca 2,5 – 2,8 tisíc rakiet. Čo sa týka leteckých RSsPDL, USAF dnes disponuje nie viac než 1 600 riadenými strelami (celkovo ich bolo vyrobených cca 2 100). Z toho je zrejmé, že USA ani zďaleka nedisponujú 13 000 RSsPDL a dokonca ich počet nedosahuje reálne ani 5 000. A aj z nich je súčasne operačne nasaditeľných len niečo viac ako polovica. I to je však vcelku dosť.
Existuje však ešte jedno obmedzenie určené vyššie spomenutou nevyhnutnosťou absolútnej neočakávanosti úderu. Aby sa to podarilo, ruská rozviedka nesmie zachytiť nič neobyčajného. Ak sa krížniky a torpédoborce US NAVY začnú náhle sťahovať k ruskému pobrežiu (v súčasnosti sa tam objavujú veľmi zriedkavo) a všetky alebo väčšina B-52 vzlietnu a naberú kurz na Rusko, o žiadnom prekvapujúcom údere nemôže byť ani reč. Následkom toho sa celá koncepcia „úspešne“ rúca. Z týchto dôvodov môže byť do náhleho útoku proti Rusku zapojených len po niekoľko krížnikov, torpédoborcov a bombardérov, ktoré sa navyše v momente začatia útoku musia nachádzať pokiaľ možno v čo najväčšej vzdialenosti od ruského územia. Tu je nutné pripomenúť ešte ten fakt, že ak bojové plavidlá priplávajú a bombardéry priletia k našim hraniciam príliš blízko, tak naše ozbrojené sily ich začnú sledovať, aj keď ich bude len málo. A preto nevyhnutne zachytia masové odpálenie RSsPDL, čo okamžite vylúči možnosť prekvapujúceho útoku a garantuje odvetný úder, teda globálnu nukleárnu katastrofu.
Z tohto dôvodu hlavnú úlohu v likvidačnom údere musia zohrať americké ponorky. Ich úloha bude zjednodušená aj tým, že ZSSR aj v dobe rozkvetu svojej bojovej moci vojenského námorníctva riešil úlohy protiponorkovej obrany, jemne povedané, s veľkými problémami. Je zrejmé, že súčasné ruské vojenské námorníctvo môže efektívnu protiponorkovú obranu riešiť ledva v bezprostrednej blízkosti svojich námorných základní. V ostatných ruských teritoriálnych vodách a tým viac za ich hranicami môžu americké ponorky operovať viac menej bez prekážok.
Zničiť námornú časť našich SJS bude pre protivníka dostatočne ľahké. Po jednom B-52 z Arktídy a rajónu Aleutských ostrovov, ktoré sú mimo nášho vzdušného priestoru, každý z nich odpáli po 3 až 5 rakiet proti každej ruskej strategickej jadrovej raketonosnej ponorke (SJRP), čo bude viac než dostatočné. Namiesto B-52 môže byť nasadený krížnik alebo torpédoborec, pričom v tomto prípade mu stačí dokonca len jeho štandardný bojový komplet RSsPDL (na každej z lodí je to 8 až 14 Tomahawkov), v priestore Tichého oceánu na túto úlohu stačí jedna z amerických jadrových útočných ponoriek.
V skutočnosti je tu však jeden vážny problém. Hovoríme o zničení SJRP kotviacich pri mólach na svojich základniach. Lenže minimálne 2 ruské SJRP sú neustále v bojovom nasadení v oceáne, pričom na palube nesú po 16 MKRS s 3-4 bojovými hlavicami na každej. Stačí salva jedinej takejto ponorky proti USA, a celá americká hra na likvidačný úder skončí úplným krachom a katastrofou. Samozrejme, americké ponorky musia sledovať každú našu SJRP od momentu jej vyplávania zo základne do jej opätovného návratu. Je však veľmi ťažké povedať, či je to aj reálne vykonateľné. Ak daná úloha nie je riešená, tak celá koncepcia likvidačného úderu stráca zmysel a nemôže byť realizovaná.
Najmenej problémov pri likvidačnom údere spôsobí protivníkovi letecká časť ruských SJS. Na základňu Engeľsk (Saratovská oblasť) možno páliť Tomahawkami z ktorejkoľvek časti Čierneho mora, na základňu Ukrajinka (Amurská oblasť) – z pacifického priestoru pri východnom pobreží Japonska. Pritom na každý ruský bombardér postačí len 1 raketa, pretože ide o veľké a absolútne nechránené ciele. Navyše ak sa aj niekoľkým ruským bombardérom podarí uniknúť nejakým spôsobom pred údermi, nebude to pre USA problém. Američania budú pripravení k odvetnému úderu a jednoducho nedovolia našim bombardérom doletieť do priestoru odpálenia svojich rakiet proti americkému územiu.
Najväčší problém pre protivníka predstavujú ruské pozemné MKRS. Ani nie tak kvôli ich počtu, ale skôr kvôli ich rozmiestnení na obrovskom ruskom teritóriu, čo je samo o sebe asi najlepší prostriedok PVO.
V ruských zdrojoch sa hovorí o maximálnom dolete TLAM-E na úrovni 2 400 km alebo dokonca až 2 900 km. Nie je však veľmi jasné, odkiaľ sa vzali tieto čísla . Americké zdroje hovoria o štandardnom dolete tejto verzie 1 600 km a o maximálnom dolete 1 800 km. Nie je jasné, prečo sa objavili takéto výrazné rozdiely, preto budeme za maximálny dolet amerických TLAM-E považovať 1 800 km . Samozrejme, dolet sa dá zvýšiť, no len na úkor zníženia hmotnosti bojovej hlavice. V súvislosti s likvidačným úderom je však zníženie hmotnosti bojovej hlavice neprípustné, pretože hlavica musí prerážať steny hangárov MKRS „Topoľ“ alebo (čo je ešte horšie) kryty odpaľovacích šácht rôznych ruských MKRS. A aj tak nie je isté, či to štandardná bojová hlavica vôbec dokáže.
Samozrejme, aj dolet 1 800 km je značný. Prednosťami „Tomahawku“ sú pomerne nízka cena, veľmi vysoká presnosť a veľmi malá zachytiteľnosť (kvôli nízkej efektívnej rádiolokačnej odrazovej ploche a malej výške letu). Ale sú tu aj nedostatky – žiadne obranné možnosti (rádioelektronické protiopatrenia, manévre) a podzvuková rýchlosť letu (okolo 900 km/h). Let na maximálnu vzdialenosť trvá okolo 2 hodín a za ten čas môže byť Tomahawk zostrelený aj stíhačkami, aj prostriedkami PVO – problém je len v jeho zachytení.
Z tohto dôvodu druhým (po SJRP v bojovej službe) faktorom neurčitosti pre protivníka je ruský systém PVO. Teoreticky by sa Američania mohli pokúsiť o jeho zneschopnenie nanesením úderov proti pozíciam PLRS a základniam stíhacieho letectva pomocou Tomahawkov a jednoducho cestou spotrebovania zásob PLRS, ktoré sú pomerne ohraničené. Tento variant je však nerealizovateľný. Na súčasný útok proti SJS a PVO nie je, po prvé, dosť Tomahawkov a po druhé, nemá to zmysel, pretože ak sú SJS zničené, potom aká môže byť škoda od PVO? Ak by sa najprv likvidovala PVO, tak sa stráca moment prekvapenia pri útoku na SJS, ktorý je (ako už bolo niekoľkokrát spomenuté) rozhodujúcim faktorom pri likvidačnom údere. V konečnom dôsledku zostáva protivníkovi len dúfať, že vďaka obrovským „dieram“ v našej dnešnej PVO všetky „Tomahawky“ doletia do svojich cieľov neodhalené. Nie je to možné úplne vylúčiť, ale aj tak je riziko pre Američanov príliš vysoké. Stačí zachytenie a identifikácia hoci len jedného „Tomahawku“ pri lete k cieľu a nasleduje strata momentu prekvapenia a globálna katastrofa.
Ak si predstavíme, že Američania sa rozhodli zrealizovať likvidačný úder, je zrejmé, že proti každej šachte MKRS nasadia niekoľko (3 až 5) RSsPDL, pretože len v takom prípade je možné viac-menej spoľahlivo garantovať zničenie cieľa.
Najhoršie obstoja naše raketové divízie v Kozeľsku (Kalužská oblasť) a vo Vypolzove (Tverská oblasť). Sú dislokované príliš blízko k západnej hranici a nie sú prikryté žiadnou PVO. Prakticky to isté sa dá povedať aj o divízii v Tejkove (Ivanovská oblasť), ktorá bola ako prvá v minulom roku vyzbrojená mobilnými MKRS RS-24 Jars. Na zničenie všetkých 3 divízií v podstate stačia 3 krížniky typu Ticonderoga, ale každý z nich by musel byť vyzbrojený len Tomahawkami (po 122 RS na každom krížniku). Pritom útok môže byť vedený zo Severného alebo Nórskeho mora, ktoré by boli pre krížniky bezpečné.
Na Joškar-Olskú a Nižnotagiľskú divíziu môžu páliť jadrové ponorky z Barentsovho mora (na Joškar-Olskú dokonca aj z Čierneho mora). Na zničenie každej divízie bude potrebných cca 12 ponoriek (po 12 RSsPDL vo VOZ a možno po 4 až 8 starších Tomahawkov v torpédometoch na každej ponorke).
Oveľa väčším problémom budú Tatiščevská (Saratovská oblasť) a Dombarovská (Orenburgská oblasť) divízia, pričom Tatiščevská je najväčšou v RVSU , má až 93 MKRS. Na ich zničenie musia Američania do Čierneho mora dopraviť všetky 4 SSGN triedy Ohio bez výnimky. Navyše jedna z týchto ponoriek musí páliť po Dombarovskej divízii z blízkosti ruského pobrežia.
Tu sa pre USA objavuje ďalší, už tretí (po SJRP v bojovej službe a PVO) faktor neurčitosti. Tým sú mobilné MKRS „Topoľ“, „Topoľ-M“ a „Jars“. Ak opustili úkryty a vyšli „do terénu“, RSsPDL (dokonca aj TLAM-E preprogramovateľný počas letu) sa stanú bezmocné. A to aj v tom prípade, ak sa Američanom pomocou satelitov podarí sledovať trasy presunov mobilných MKRS. Pritom zo 7 spomenutých divízií sú 3 úplne a 1 čiastočne vyzbrojené práve mobilnými MKRS.
Teoreticky by Američania mohli zničiť mobilné MKRS pomocou špeciálnych síl. Majú ich najväčšie na svete. Nasadiť do Ruska niekoľko skupín „zelených baretov“ cez naše ohromné a takmer úplne priezračné morské i pozemné hranice je celkom reálne. Mobilná MKRS mimo úkrytu je dostatočne zraniteľná pre pancierovku a ťažké odstreľovanie pušky. Tu však vzniká problém synchronizácie činnosti špeciálnych síl a raketových úderov. Ak „Topole“ a „Jarsy“ opustili základne ešte pred úderom, tak diverzanti ich nemôžu zničiť, aj keby to zistili, pretože predčasný útok by opäť zmaril moment prekvapenia. A behať po poliach a lesoch za raketami a pritom zostať neodhalenými sa im zrejme tiež nepodarí. Príprava amerických špeciálnych síl je výborná, ale na toto nestačí.
Je tu ešte jeden problematický aspekt. V podriadenosti Veliteľstva síl US NAVY (bývalá Atlantická flotila) sú 2 SSGN a 25 SSN, Pacifická flotila má 2 SSGN a 28 SSN. Ako už bolo spomenuté, časť z nich je v oprave. Pritom na realizáciu uvedeného scenára v Tichom oceáne sú potrebné 2 až 3 SSN na odsledovanie ruskej SJRP vychádzajúcej na bojovú službu. Ale v Atlantiku sú už potrebné všetky 4 SSGNa okolo 30 SSN. To znamená, že 2 SSGN a minimálne 6 až 7 SSN musia Američania previesť z Pacifiku do Atlantiku, pretože počet amerických ponoriek v Atlantiku jednoducho nestačí. Prepraviť toľko ponoriek cez Panamský prieplav sa nepodarí, pretože sa o tom dozvie celý svet a spôsobí to, jemne povedané, údiv. Bude nutné prepraviť ich podhladinovou plavbou buď cez Beringov, alebo cez Drakeov prieliv. To však zaberie veľmi veľa času a v prvom prípade existuje šanca (aj keď len malá), že to ruská strana zachytí. Samozrejme problém je riešiteľný, ale komplikuje to Američanom situáciu.
No najväčším problémom pri likvidačnom údere budú 4 sibírske raketové divízie – Novosibírska, Barnaulská, Užurská (Krasnojarský kraj) a Irkutská. Žiadna z nich nie je v dosahu námorných RSsPDL, nech by boli odpálené odkiaľkoľvek. Tu nepomôžu ani letecké RSsPDL, pretože B-52 by museli zaletieť hlboko do ruského vzdušného priestoru, aby mohli odpáliť svoje rakety proti týmto divíziam. A keďže týchto tichých obrov by muselo byť minimálne 20, tak by boli zákonite odhalené, čo ako by bola ruská PVO deravá.
Američania však majú ešte „žolíka“ – strategický „neviditeľný“ bombardér B-2 Spirit. Naša PVO nemá veľkú šancu na jeho odhalenie. USA majú 20 takýchto strojov, každý z nich môže niesť po 8 kusov presne navádzanej munície (bomby GBU-27, riadené strely AGM-154 JSOW, AGM-137 TSSAM, AGM-158 JASSM). V podstate to stačí na zničenie všetkých 4 sibírskych divízií (po 5 strojov B-2 na každú). To však len za predpokladu, že každá raketa trafí svoj cieľ a jedna raketa stačí na zničenie odpaľovacej šachty MKRS. Takáto presnosť je však v bojových podmienkach takmer nedosiahnuteľná. To znamená, že podobná operácia je doslova „lezenie po ostrí britvy“.
Druhým tromfom by pre USA mohol byť „rýchly globálny úder“ (PGS – Prompt Global Strike) pomocou pozemných alebo námorných MKRS vybavených konvenčnými bojovými hlavicami. V súvislosti s analyzovaným problémom je však použitie pozemných MKRS neúčelné, pretože ich štart a let z teritória USA bude sledovaný ruským systémom včasného varovania pred raketovým napadnutím a bude sa brať ako jadrový útok nezávisle od množstva odpálených rakiet. Teoreticky možný je však útok na sibírske divízie pomocou námorných MKRS Trident II D5 s konvenčnými bojovými hlavicami. Tieto MKRS by mohli odpáliť americké SJRP (SSBN v americkej terminológii) Ohio z Nórskeho mora alebo Indického oceánu. USA majú 14 takýchto ponoriek a na každej z nich je umiestnených 24 MKRS Trident II D5. Ale ani tento variant nerieši problém mobilných „Topoľov“ či „Jarsov“ a už vôbec nie ruských SJRP v bojovej službe.
Z toho všetkého vyplýva, že likvidačný konvenčný úder proti našim SJS je síce možný, ale len čisto teoreticky. Bol by sprevádzaný takým množstvom rizík a neurčitostí, že vo Washingtone by ich mohli prehliadnuť len v tom prípade, ak by sa vzťahy s Ruskom dostali až na úroveň rovnajúcu sa takmer vojnovému stavu. Je zbytočné konštatovať, že v súčasnosti neexistuje ani zďaleka nič podobné, takže nebude ani žiadny úder. Aj keď v Rusku je veľmi rozšírená predstava o Američanoch ako maniakoch a paranoikoch, túžiacich len po zničení Ruska, realita je niekde úplne inde. Američania sú minimálne veľmi pragmatickí, nebudú sa púšťať do akcií, prinášajúcich riziko katastrofy pre ich vlastnú krajinu.
Ak máme hovoriť o perspektíve, tak je tu vojenský a politický aspekt. Samozrejme obidva sú medzi sebou silne späté.
V americkom raketovom potenciále nebudú veľké zmeny. Budú sa stavať SSN triedy Virginia, torpédoborce tried Arleigh Burke a Zummwalt, vyraďujú sa ponorky triedy Los Angeles a postupne a bombardéry B-52. Ale na reálny potenciál na likvidačný úder to nebude mať žiadny vplyv, pretože problémom USA nie je nedostatočné množstvo RSsPDL, ale ich nedostatočný dolet. Je len málo pravdepodobné, že sa ho podarí zvýšiť bez zníženia hmotnosti bojovej hlavice a presnosti navedenia.
Perspektívnym vysokopresným zbraňovým systémom sú hyperzvukové bojové platformy, ale ich vývoj sa v USA nachádza v počiatočnom štádiu. Okrem toho treba pripomenúť, že takéto systémy sú pomerne jednoducho zistiteľné a všeliekom nie je ani rýchlosť – dokonca už prvé modifikácie PLRS S-300 boli určené na boj s podobnými cieľmi, aj keď v tom čase podobné ciele jednoducho neexistovali.
Spomedzi nových amerických vojenských projektov by za najnebezpečnejšiu zbraň likvidačného úderu bolo možné označiť palubný bojový bezpilotný prostriedok X-47B s nízkou zistiteľnosťou, ktorý je momentálne vo vývoji. Rýchlosť bude mať podzvukovú ako „Tomahawk“, ale jeho maximálny dolet bude skoro 4 000 km. Samozrejme bojový dolet je len polovičný, ale kvôli „vyšším cieľom“ ho môžu poslať až na maximálny dolet v úlohe „kamikadze“. Navyše X-47B pravdepodobne môže vyhľadávať aj mobilné MKRS nasadené v teréne. Hlavným jeho nedostatkom, okrem pomerne malej rýchlosti, je, že môže štartovať len z lietadlových lodí, ktoré k sebe automaticky priťahujú zvýšenú pozornosť rozviedky. Vzhľadom na to bude veľmi ťažké zabezpečiť skrytý masový vzlet desiatok týchto bezpilotných prostriedkov. Okrem toho sú tieto stroje len o málo menšie, než pilotované bojové lietadlá a preto aj na lietadlových lodiach môžu byť rozmiestnené len v obmedzených počtoch (s problémami viac ako 50). Samozrejme, ak by sa niekde pri ruskom pobreží objavili čo i len dve lietadlové lode, okamžite by to vyvolalo maximálnu ostražitosť. Aj v takomto variante by bolo takmer nemožné zabezpečiť moment prekvapenia a masovosť úderu.
Pripustime možnosť, že pri likvidačnom údere bude zničených 80 až 90 percent ruských SJS a ostatné dokoná protiraketová obrana (PRO). Zatiaľ je to však nereálne. PRO postavená na základe antirakiet GBI rozmiestnených v súčasnosti na Aljaške a v Kalifornii nie je ani z kvantitatívneho, ani z kvalitatívneho hľadiska schopná pokryť úder ani 5 % ruských SJS. EuroPRO, kvôli ktorej sa vedie toľko rokovaní, kvôli svojim takticko-technickým charakteristikám (TTCh) nemá k našim SJS žiadny vzťah (nehovoriac o tom, že jednoducho zatiaľ neexistuje). Najperspektívnejšia je námorná PRO rozmiestnená na krížnikoch Ticonderoga a torpédoborcoch Arleigh Burke. Vo VOZ Mk.41 týchto plavidiel môžu byť inštalované PLRS Standard, ktorých modifikácie SM-2 a SM-3 sú schopné zabezpečiť prepad operačno-taktických riadených striel alebo aj riadených striel stredného doletu a satelitov na nízkej obežnej dráhe. Zatiaľ však nie sú schopné pôsobiť proti MKRS a nie je známe, či takúto schopnosť získajú (ich TTCh by museli byť veľmi významne vylepšené). Okrem toho americké lode by museli operovať v severnejších zemepisných šírkach okolo Severného pólu, aby mohli efektívne zrealizovať takéto palebné prepady.
Samozrejme nedá sa vylúčiť, že Američanom sa nakoniec podarí zostrojiť bojové lasery využiteľné aj pre účely PRO.

AMERIČANIA POTREBUJÚ NOVÉHO SPOJENCA
Realizovateľnosť koncepcie likvidačného úderu závisí predovšetkým od nás samých. V rokoch 2000 až 2009 ruské vedenie akoby zámerne robilo všetko preto, aby sa takýto úder stal reálnym. Ak ku začiatku roku 2000 bolo v našich RVSU 756 MKRS s 3 540 bojovými hlavicami, tak k polovici roku 2009 zostalo len 367 MKRS s 1 248 bojovými hlavicami. Navyše podľa dohody START-1 podpísanej ešte gorbačovským ZSSR naše mobilné MKRS boli „priviazané“ k svojim základniam, čo prakticky likvidovalo ich mobilitu a významne znižovalo ich bojovú odolnosť. Paralelne sa likvidoval systém PVO. Popri tom sa rapídne zhoršovali vzťahy s USA a otvorene povedané, nie vždy za to niesli zodpovednosť len Američania. Pri zachovaní všetkých týchto tendencií by sa likvidačný úder proti nám už v priebehu 5 – 6 rokov stal pre Washington úplne reálnym z vojenského hľadiska a zmysluplným z politického hľadiska.
Našťastie v posledných 2 rokoch sa objavilo prerušenie týchto nepriaznivých tendencií. Ku koncu roku 2010 už mali RVSU 375 MKRS s 1 259 bojovými hlavicami. Prírastok za jeden a pol roka je len minimálny, no je to predsa len prírastok a nie pokračovanie pádu. Objavili sa aj úspechy v testoch námornej MKRS „Bulava“. Dohoda START-3 neobsahuje obmedzenia na rozmery priestorov rozmiestnenia mobilných MKRS, čo navracia zmysel existencii týchto komplexov. O prelome v oblasti PVO je zatiaľ predčasné hovoriť, no ak sa plány jej prezbrojenia do roku 2020 zrealizujú hoci len z polovice, aj tu sa situácia zmení k lepšiemu.
Oveľa priaznivejšou sa stala aj politická situácia. Moskva i Washington takmer prerušili nezmyselné spory zo zbytočných dôvodov alebo minimálne aspoň znížili ich intenzitu. Dohoda START-3 je bezprecedentným americkým ústupkom našej strane. Po prvé, Američania podľa nej musia znižovať stavy svojich SJS (aj keď nie významne) a my ich, naopak, môžeme zvyšovať. Po druhé, boli zrušené inšpekcie na mieste výroby MKRS, ktoré boli aj tak reálne vykonávané len Američanmi vo Votkinskom výrobnom závode. Po tretie, boli zrušené obmedzenia na štruktúru SJS v rámci všeobecných limitov. Po štvrté, boli zrušené obmedzenia na rozmery priestorov rozmiestnenia mobilných MKRS. To všetko je v náš prospech. Trochu neobvyklý „oznamovací“ systém zaratúvania počtu bojových hlavíc na pozemných a námorných MKRS v konečnom dôsledku nedáva žiadnej zo strán nejaké výhody, problém reverzného potenciálu je zjavne vymyslený, pretože reverzibilita je v praxi prakticky minimálne realizovateľná. Ani systém zaratúvania bombardérov za jednu bojovú hlavicu nedáva žiadnej strane výhodu. Inými slovami, Rusko v oveľa slabšej pozícii pri tejto dohode v ničom neustúpilo a naopak, vybojovalo pre seba značné ústupky zo strany USA. Preto sú niektoré vyjadrenia našich expertov o akejsi nevýhodnosti zmluvy START-3 pre nás alebo dokonca o odzbrojení Ruska priam zarážajúce. Ak sa už máme znepokojovať kvôli tejto zmluve, tak hlavne kvôli priam neuveriteľnej ústupčivosti USA: nie je za tým nejaký háčik?
Háčik tu našťastie nie je. Podľa amerických meradiel Baracka Obamu možno priamo nazvať pacifistom. USA sa vážne chcú zbaviť jadrových zbraní, pretože sú pre nich morálne zastarané a v skutočnosti len spôsobujú problémy. Ak by celkom zmizli, USA by sa vďaka svojej geografickej polohe a vďaka svojim vysokopresným zbraniam stali prakticky nezraniteľné.
Súdiac podľa obsahu Národnej vojenskej stratégie USA publikovanej začiatkom tohto roka, americkí vojenskí predstavitelia pochopili, že bez spojencov nemôžu bojovať a krajiny NATO sa ako spojenci stávajú čím ďalej, tým viac menej spoľahlivé. Preto by Američania veľmi radi videli Rusko medzi svojimi spojencami, pozývajúc ho „hrať aktívnejšiu úlohu v zabezpečení stability a bezpečnosti v Ázii“. Tu je nutné špeciálne zdôrazniť, že práve v Ázii vidia USA nové centrum sveta, čo je veľmi správne.
V USA sa zjavne ukazuje tendencia znižovania bojových možností ozbrojených síl. S oneskorením približne 20 rokov sa v USA začína ten istý proces, ako v Európe. No kým Starý svet odzbrojuje zámerne (z dôvodu zjavnej neexistencie vonkajších hrozieb a pacifikácie verejnej mienky), v USA má tento proces vynútený charakter. Tu sa zrážajú dva procesy – vyčerpanie síl kvôli takmer nepretržitému vedeniu vojen od jari 1999 a vážna ekonomická kríza zahŕňajúca aj gigantický rozpočtový deficit. Výsledkom bude nevyhnutné obmedzenie vojenských výdavkov. A to prichádza práve v momente, keď ozbrojené sily USA potrebujú masové prezbrojenie. V prvom rade v letectve. Priemerný vek amerických bojových lietadiel podstatne prevýšil 20 rokov. Pritom program vývoja bojového lietadla F-35, vyvíjaného ako náhrada väčšiny bojových strojov USAF a US NAVY, naráža na značné technické problémy a navyše jeho cena prudko rastie. To znamená, že F-35 bude do výzbroje prijatý neskoršie, než bolo pôvodne plánované a pôvodne objednané počty budú pravdepodobne redukované. To nevyhnutne povedie k zníženiu početného stavu bojových lietadiel v ozbrojených silách USA, čo následne podstatne zníži ich bojové možnosti. Všetci vieme, že USA nevedú vojny bez dosiahnutia absolútnej prevahy vo vzduchu.
V dôsledku obmedzení už dnes trpia perspektívne programy US ARMY – bol zrušený dôležitý projekt Future Combat System. Námorná pechota (USMC) nedostane nové výsadkové plávajúce bojové vozidlo. Zmeny sa týkajú aj US NAVY. Program stavby nových torpédoborcov triedy Zummwalt bol zredukovaný z 32 na 2 alebo 3 jednotky, zrejme nebudú žiadne nové krížniky ako náhrada triedy Ticonderoga, veľké problémy má aj program stavby pobrežných bojových lodí Littoral Combat Ship. Pentagón si objektívne nemôže dovoliť toľko „rozkoší“, ako v minulosti a to znamená, že sa znižujú jeho možnosti v globálnom projektovaní sily (čiastočne sa to dotkne aj tu preberanej témy likvidačného konvenčného úderu). Spomaľujú sa práce na vývoji perspektívnych zbraňových systémov, vrátane hyperzvukových a laserových. Americkí vojenskí predstavitelia to chápu a tak sa začínajú zamýšľať nad novými spojencami.
Rusko je v tomto kontexte pre Američanov veľmi príťažlivé. V prvom rade tým, že bez ohľadu na všetky problémy má ruská armáda obrovské skúsenosti v pozemnej kontaktnej vojne a v psychologickej pripravenosti na takúto vojnu. Má teda ten potenciál, ktorý chýba spojencom USA v NATO.
Ak sa vrátime k téme krytia hrozby likvidačného úderu, tak Rusko sa v oblasti SJS musí nevyhnutne orientovať na navýšenie počtu nosičov a zníženie množstva bojových hlavíc na každom z nich. Čím viac máme nosičov, tým viac palebných prostriedkov bude potrebovať potenciálny protivník. V súlade so START-3 môžeme mať maximálne 700 nosičov a 1 550 bojových hlavíc. Preto sú nepochopiteľné nedávno oznámené plány Ministerstva obrany RF na vývoj ťažkej multihlavicovej MKRS. Je veľmi ťažké porozumieť motívom, ktorými sa riadili autori danej myšlienky, hlavne ak vezmeme do úvahy množstvo financií na realizáciu tohto projektu.
Čo sa týka rozvoja RVSU, ukazuje sa, že je nevyhnutné zachovať rovnováhu počtov medzi mobilnými a šachtovými MKRS. MKRS odpaľovaná zo šachty má celý rad výhod pred mobilnou MKRS. Je lacnejšia (ak je šachta už hotová), dostať sa k nej nemajú šancu žiadni diverzanti a trafiť kryt šachty a preraziť ho pomocou RSsPDL alebo presne navádzanou bombou je oveľa zložitejšie, ako zničiť úkryt mobilnej MKRS. Je zrejmé, že do zostavy každej raketovej divízie by mali byť zaradené rádiotechnické a protilietadlové raketové pluky. Možno má dokonca zmysel každej MKRS (mobilnej i šachtovej) prideliť osobný protilietadlový raketový alebo raketo-kanónový komplex malého dosahu – „Tor“ alebo „Pancir“. Samozrejme, musia byť zachované všetky raketové divízie RVSU a SJRP, pretože nie je dôležité len množstvo nosičov, ale aj ich geografické rozloženie.
Treba špeciálne zdôrazniť, že práve zosilnenie SJS a PVO sa musí stať absolútnou prioritou vojenskej výstavby v najbližších 10 až 15 rokoch. Najmä predstavený program vytvorenia systému VKO v žiadnom prípade nesmie zostať na úrovni deklarácií alebo sa stať len súčasťou PVO/PRO Moskvy. Pri chýbajúcich plnohodnotných SJS a PVO nie je zabezpečená obranyschopnosť krajiny ako celku.

NA PRAHU GLOBÁLNEHO VÝBERU
Nakoniec, chce to dúfať v upevnenie zmien v politickej sfére, pretože len tie nás môžu skutočne ochrániť od likvidačného úderu a akýchkoľvek iných foriem vojenského pôsobenia. Zdôrazňujeme, že vyššie spomenutá Národná vojenská stratégia USA s pozvaním Ruska k spojenectvu je čisto vojenský dokument, rozpracovaný nie v Pentagóne, kde prevažujú civilisti, ale Spojeným výborom náčelníkov štábov. Prax ukazuje, že americkí vojenskí predstavitelia sa vždy ukazujú ako oveľa realistickejší a adekvátnejší v ocenení situácie, než americkí politici. Zrejme je to tým, že za chyby politikov platia vojaci svojimi životmi. Politici, hlavne republikáni, môžu pokračovať v „zadržiavaní“ Ruska, pripisujúc mu neexistujúce „imperiálne ambície“ a vytvárajúc z neho nepriateľa. V súvislosti s tým je nutné poznamenať, že by sme v sebe mali prekonať čudnú lásku k republikánom. Dohoda s nimi je jednoduchšia len v tom prípade, ak USA a Rusko sa navzájom naďalej budú považovať za nepriateľov. Ak sa táto situácia zmení, jednoduchšie bude pre nás jednať s demokratmi.
Aj od našich politikov to chce realizmus. Ak Washington v sebe naozaj dokáže potlačiť „inštinkt hegemóna“, až donedávna pre neho taký charakteristický (veľmi tomu pomohlo aj nevyhnutné obmedzenie vojenských možností), nebudeme mať žiadne dôvody na odmietanie spojenectva s ním. Pretože žiadne neprekonateľné protirečenia medzi Ruskom a USA v súčasnosti nie sú. Naopak existuje zjavná objektívna hrozba so strany Číny. Pre USA porážka od Číny v blízkej budúcnosti hrozí len stratou časti sféry vplyvu, ale pre nás by to znamenalo stratu veľkej časti územia a skoro všetkých prírodných zdrojov.
Musíme pochopiť, že Čína sa nemôže rozvíjať, dokonca ani prežiť bez získania nových zdrojov a územia. Je to objektívna realita nezávislá od želaní USA alebo Ruska. Rovnakou realitou je aj to, že Čína nemá iné potenciálne zdroje územia a prírodných zdrojov okrem Ruska a Kazachstanu. Zatiaľ si ešte USA zachovávajú globálne ambície, ale už ich nemôžu realizovať samostatne. Práve preto vzniká objektívna možnosť na vznik aliancie Washingtonu a Moskvy proti Pekingu. Samozrejme je pre nás veľmi dôležité, aby sme sa v tomto spojenectve nestali slepým taranom, no to už závisí len od nás.
Ak sa toto spojenectvo teraz nezrealizuje, tak v podmienkach obmedzovania možností USA a narastania možností i ambícií Číny (jedno i druhé je absolútne nevyhnutné) bude Washington podnecovať Peking k expanzii do Ruska, pretože to pomôže Peking nadlho neutralizovať. Také sú objektívne tendencie. Neprestanú byť také, ani keď ich budeme ignorovať. Preto na nich musíme reagovať.
Aleksandr Anatolijevič CHRAMČICHIN – zástupca riaditeľa Inštitútu politických a vojenských analýz.


1US NAVY – americké námorné sily – poznámka prekladateľa
2 UGM-133A Trident II D5 – poznámka prekladateľa
3 US Air Force – americké vzdušné sily – poznámka prekladateľa
4 ESSM – Evolved Sea Sparrow Missile – poznámka prekladateľa
5To je pravdepodobne chyba, pretože podľa iných prameňov sa rekordérom v počte odpálených RSsPDL stal torpédoborec DD-991 USN Fife triedy Spruance, ktorý proti irackým cieľom odpálil dňa 17. 1. 1991 všetkých svojich 61 Tomahawkov. Torpédoborec bol vyradený z výzbroje US NAVY v roku 2004 a v roku 2005 bol počas námorného cvičenia potopený ako terč. Poznámka prekladateľa.
6VMF – Vojenno Morskoj Flot – vojenské námorné sily, poznámka prekladateľa
7RGM/UGM-109E TLAM-E Block IV (Tomahawk Land Attack Missile – Conventional) Tactical Tomahawk, modernizovaná verzia konvenčnej TLAM-C – poznámka prekladateľa.
8 Ide pravdepodobne o dolet platiaci pre nukleárnu verziu BGM-109A TLAM-Nuclear – poznámka prekladateľa.
9 Iné zdroje (Wikipedia) hovoria o dolete 900 námorných míľ, teda 1 700 km – poznámka prekladateľa.
10RVSU – raketové vojská strategického určenia - poznámka prekladateľa
11 VKO – vzdušno-kozmická obrana – poznámka prekladateľa

Nacionaľnaja oborona 5/2011, preložil: Ing. Peter Tomčo