Na stránke kanadskej vlády sa stále propaguje členstvo Ukrajiny v NATO. Stále to považujú za dobrý nápad. (Marker.sk)
Niekedy sa to tak stáva. Počúvate politika, hovorí, radí za sebou samé pekné slová, napríklad hodnoty, ľudské práva, solidarita, suverenita, medzinárodné právo… A úprimnosť, samozrejme, úprimnosť. Počúvate to, počúvate, a stále sa vám zdá, že tá úprimnosť tam nie je.
Toto som cítil, keď som čítal prejav kanadského premiéra Marka Carneyho v Davose. Spomínal úprimnosť, ale nebola tam.
Rozpadol sa svetový poriadok, hovorí Carney. Najmocnejší si robia, čo chcú. Je čas rivality veľmocí. „Skončil sa pekný príbeh, začala krutá realita,“ pokračuje premiér. Stráca sa poriadok založený na pravidlách. Silní robia, lebo môžu, slabí trpia, lebo musia. Jasné, Thukydides nemôže chýbať.
Hovorím si, veď áno. Aj ja to tak cítim. Len tam je dajaký háčik. Či skôr taký riadny hák.
Kedy sa to všetko stalo? Kedy sa dostavila tá zlovôľa najmocnejších? Kedy začali slabí trpieť? Kedy skončil ten „Pekný príbeh“?
Mohol by Mark Carney určiť dátum konca „Pekného príbehu“?
Mohol by premiér Carney určiť, kedy k tej nešťastnej zmene došlo? Povedať nejaký dátum, nemusí to byť presne, stačil by rok. Alebo aspoň desaťročie. Prečo nepovedal kedy? Keď už chcel byť úprimný.
Mnohí jeho poslucháči a čitatelia by si radi mysleli, že Carney za čas tej zmeny považuje príchod Donalda Trumpa do funkcie prezidenta. Ktovie, možno to myslel tak. Rivalita veľmocí, tým Trump žije, stále spomína Čínu, to by sedelo.
Lenže pozor, ak by tým zlomom Carney myslel príchod Trumpa, znamená to, že pred Trumpom to bol PEKNÝ PRÍBEH?
Tie roky pred Trumpom to bol PEKNÝ PRÍBEH?
Znamená to teda, že tie roky za amerických prezidentov Bidena, Obamu, Busha to bol ten PEKNÝ PRÍBEH? Slabí VTEDY netrpeli?