Za Európu tisícročných dejín sme sa práve postavili novelou našej ústavy. (Marker.sk)
Nedávno ma Jaro Daniška upozornil na historickú fotografiu z roku 1951, na ktorej bolo šesť západoeurópskych politikov. Robert Schuman, Alcide De Gasperi, Konrad Adenauer, Dirk Stikker, Paul van Zeeland, Joseph Bech. Všetci mali čo do činenia so vznikom Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, neskorších Európskych spoločenstiev, neskoršej Európskej únie. Z toho Schumana, De Gasperiho, Adenauera a Becha oficiálne EÚ radí medzi svojich „Otcov zakladateľov“.
Jaro sa ma spýtal: „Čo myslíš, koľkí z nich by súhlasili s obsahom novely slovenskej ústavy?“ Otázka to bola aj vtipná, aj šokujúco oči otvárajúca. Vtipná preto, lebo odpoveď je jasná. Samozrejme, že by s tým súhlasili všetci.
A šokujúca, keď si človek uvedomí ten útek západnej Európy od zdravého rozumu do ideologického fundamentalizmu dneška v priebehu siedmich desaťročí. A onen fundamentalizmus je v západnej Európe dnes už závažným ohrozením slobody vyjadrovať svoje názory. Najmä pre konzervatívne založených ľudí.
Bránime sa? Alebo pomáhame našou skúsenosťou?
Položme si otázku. Bolo schválenie novely ústavy naším aktom obrany? Alebo bolo aj niečím iným, napríklad naším posolstvom Európe?
Myslím, že oboje je pravda. Samozrejme, že to bol akt obrany pred agresívnym liberalizmom, prenikajúcim k nám od západu. Niekto to nazve postavením hrádze proti progresivizmu. Áno, bolo to aj to.
Ale nebolo to len to. Nebol to signál slovenského uzavretia sa do seba.
Veľmi silno si uvedomujem aj iný rozmer schválenia novely. Keď sme v roku 2002 schválili Deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, znenie deklarácie bolo zaslané predsedovi Európskeho parlamentu Patovi Coxovi.