Cestopis Vladimíra Palka o saudade, fade a čoríze, bez ktorých by Lisabon nebol Lišbúe. (Marker.sk)
Milí čitatelia, na konci roka vám ponúknem cestopis. Taký krátky, veď aj cesta, ktorú opíšem, bola krátka. Jeden predĺžený víkend v Lisabone. Moja drahá rodina, dcéra, zať a vnučka, nás s manželskou raz za čas pozvú na také čosi. Dokonca som si mohol vybrať mesto, ktoré navštívime.
Rozhodol som sa pre Lisabon. Pre Portugalsko.
Lisabon, to sú totiž diaľavy, tam začína oceán. Lisabon, to je aj história siahajúca do diaľav minulosti. Tam až siahala Rímska ríša pred dvetisíc rokmi, Rimania to územie nazývali Lusitania.
Lisabon, to sú aj diaľavy, do ktorých siaha ľudský duch, myseľ. Diaľavy ducha potom možno premeniť na dosiahnutie diaľav fyzických. A to je príbeh Portugalska. Malej európskej krajiny, ktorá sa stala zároveň svetovým impériom. Mám také príbehy rád.
Ale po poriadku. Do Lisabonu sme prileteli v jeden piatok v októbri. To znamená, že sme sa vrátili do takého mierneho leta. Ešte v lietadle som si listoval turistickú príručku a čítal zaujímavú knihu Martina Pagea Ako Portugalsko zmenilo svet alebo prvá globálna dedina.
Pevnosť svätého Juraja
Bývali sme na kopci, na ktorom sa rozprestiera majestátna pevnosť Svätého Juraja (Castelo de São Jorge), dominanta Lisabonu. Pevnosť je obopnutá viacerými líniami opevnenia. Taxík nás vysadil asi dvesto metrov od miesta ubytovania, ďalej už autá ísť nesmeli. Keďže sme prešli popod akúsi opevnenú bránu, mal som dojem, že zrejme bývame už vo vnútri vonkajšej línie opevnenia.
Bývali sme na Rua das Flores de Santa Cruz, uličke, širokej asi tri metre. Pôsobila stredovekým dojmom, jednoposchodové domčeky natisnuté na seba. Bolo to veľmi romantické, iba naša batožina na kolieskach neromanticky hrkotala na dlaždiciach.
Keďže dnes sa všetko objednáva a platí cez internet, kľúč sme našli v schránke na stene, ktorú sme si otvorili naťukaním PIN kódu. Starobylý ozdobný tvar kľúča dlhého asi pätnásť centimetrov kontrastoval s informačnými technológiami. Vo vnútri apartmánu však bolo všetko tip top, tak, ako to má byť v 21. storočí. Turizmus v Lisabone funguje, ročne ho navštívi asi šesť miliónov ľudí.
Portugalčina portugalská a brazílska
Portugalčina je malebný jazyk. Je to často také ššš, šušušu. Pred päťdesiatimi rokmi sme boli v kvalifikačnej skupine na futbalové majstrovstvá Európy v skupine s Portugalcami a vďaka našim športovým komentátorom odvtedy vieme, že Alves sa číta „Alviš“, neskôr prišiel Cristiano Ronaldo čiže „Kristianu Ronaldu“.
S dcérou sme si povedali, že teda Lisboa (Lisabon) sa teda určite číta ako „Lišboa“ a tak sme aj Lisabonu začali hovoriť. Takmer to bola aj pravda, ale neskôr doma ma Google Translate poučil, že je to „Lišbúe“. Skúste si to prevaľovať na jazyku. Veľmi malebné.
Softvér mi tiež povedal, že portugalčiny sú vlastne dve. Portugalčina portugalská a portugalčina brazílska. Zdá sa, že tá brazílska nie je taká „ššš“, napríklad Lisboa sa povie „Lisbóua“.
V Lisabone narazíte ľahko na Brazílčana. Raz sme sa odviezli na typickom taxíku s otvorenou plošinou, šoférka bola biela Brazílčanka.
Ako Portugalci naučili Japoncov ďakovať
Videokomentáre a diskusie na Marker.sk
Vy rozhodnete o tom, či tu bude Marker aj v roku 2026. Viac informácií