Je ich teraz už asi 54 tisíc. Mŕtvych Palestínčanov, ktorí zomreli v Gaze po bombardovaní zo strany izraelskej armády. Za asi rok a pol. Zomreli v ruinách svojich príbytkov zasypaní betónovými troskami. (facebook.com)
Aby bolo jasné. Tí mŕtvi, to nie sú vojaci, to nie sú všetko bojovníci Hamasu. Nikdy som nemal námietok, keď izraelská armáda bojovala proti takým. Ale muži z Hamasu sú medzi mŕtvymi len menšinou.
Takmer polovicu mŕtvych sú deti. A polovica z tej druhej polovice sú ženy. A v tom zvyšku sú ešte starí ľudia. A nie každý dospelý bojaschopný muž v Gaze patrí k Hamasu. Väčšina mŕtvych sú civili. Sú to zabité rodiny. To nie sú teroristi.
Je to systematické zabíjanie ľudí z jedného národa bez ohľadu na vek, pohlavie a politické presvedčenie. A je to systematické pretváranie Gazy na hŕby ruín, kde sa už nedá žiť.
Veľa nemocníc bolo zbombardovaných. V severnej časti Gazy už žiadna funkčná nemocnica nie je. Pozrel som si na Youtube video zo správy BBC o nedávnom zbombardovaní Európskej nemocnice na juhu Gazy. „Najlepšie zdokumentovaná genocída v histórii“ napísal jeden diskutujúci.
Palestínčania v Gaze hladujú, lebo pomoc organizovaná OSN, prichádza kvôli vojnovým komplikáciám v menšom množstve ako pred vojnou a niekedy je zadržiavaná. V dôsledku nedostatku potravy, liekov a lekárskeho ošetrenia mnohí Palestínčania zomierajú a zomierať budú. Pápež Lev XIV pred pár dňami povedal: „Ľudia v Gaze, ženy, deti, starci hladujú…“
Je to čosi nezvyčajné. Za celý svoj život si nič také nepamätám. Nazývame to vojnou v Gaze, ale veď tam sa nebojuje. Tam len jedna strana bombarduje.
Ako to vlastne vnímajú obyvatelia Izraela?
V jednej časti narastá neuveriteľný extrémizmus. Najďalej zašiel v týchto dňoch bývalý poslanec Knesetu a niekdajší člen strany Likud Moše Feiglin. „ Každé dieťa v Gaze je náš nepriateľ, nielen Hamas. Musíme dobyť Gazu, osídliť ju a nenechať tam žiadne dieťa. Iného víťazstva niet. Palestínske dieťa, ktorému dnes dáte mlieko, bude o pätnásť rokov znásilňovať vaše dcéry a zabíjať vašich synov“ povedal Feiglin na televíznom kanáli 14.
Súčasný minister financií Smotrich povedal: „V Gaze zničíme všetko. Svet nás nezastaví.“ Smotrich tiež vyzýval zabiť všetkých palestínskych väzňov v izraelských väzniciach.
Vo februári podpredseda Knesetu Nissim Vaturi navrhoval zabiť všetkých palestínskych mužov v Gaze.
Radikalizácia pravicovej časti politického spektra v Izraeli dosiahla rozmery, ktoré sme si nevedeli predstaviť.
Ale Izraelčanov nemožno hádzať všetkých do jedného vreca. Izraelská spoločnosť je skôr dramaticky rozdelená. Ozval sa napríklad Yair Golan, generál vo výslužbe a predseda malej Demokratickej strany: „Zdravá krajina nevedie vojnu proti civilom, nezabíja bábätká pre zábavu a nevysídľuje obyvateľstvo.“
Golan povedal, že „židovský národ, ktorý vo svojej histórii zažil prenasledovanie, pogromy a genocídy, teraz robí veci, ktoré sú úplne neprípustné“. Podľa neho sa Izrael stane vyvrheľom medzi štátmi.
Premiér Netanyahu Golanove slová označil za škandálne štvanie proti izraelským vojakom a štátu Izrael. Naopak bývalý premiér Ehud Barak sa Golana zastal ako „statočného muža“.
V Izraeli sa bežne konajú demonštrácie proti Netanyahuovej politike v Gaze.
Najväčšou záhadou v tejto tragédii sme však my. My, ľudia Západu. Naša ustrnutosť. Zvláštny kŕč, kedy nedokážeme reagovať, hovoriť o tom, médiá nevládzu informovať a politici nedokážu povedať pomaly ani jednu vetu.
Často sledujem diskusie s politológom Johnom Mearsheimerom. Vie obdivuhodne pokojne rozprávať o hroznej realite vojen, dokonca sa dokáže pritom priateľsky usmievať, ale všimol som si, že keď hovorí o zabíjaní v Gaze, je vyvedený z miery. Čo sa to vlastne s nami deje, pýta sa. Prečo nikto neprotestuje?
Áno, čo sa to s nami deje? Dokázali sme protestovať proti ruskej invázii a je to tak správne. Prečo nedokážeme protestovať adekvátne proti dianiu v Gaze?
Na Ukrajine v drvivej väčšine zomierajú vojaci dvoch armád bojujúcich proti sebe. Ale v Gaze sa nebojuje. Len jedna strana zabíja.
Spojencom Izraela je predsa Západ. Americké vlády. Nevedia s tým nič urobiť.
Tí, ktorých sme kedysi zvykli nazývať tretím svetom, ale dnes už majú sebavedomie, sa s údivom na nás pozerajú. A už aj s výsmechom. Koľko sme ich poučovali o ľudských právach. Teraz nás vidia, ako sa len prizeráme a tvárime sa, že nevidíme toho mamuta v našej obývačke.
Neviem, či nám to dochádza, ale my strácame sami seba. Svoju dušu.
Napísal som na Plus 7 dní: https://plus7dni.pluska.sk