Bol som v centre Bratislavy. Na múre pod mostom som videl Ficov portrét namaľovaný cez šablónu aj s vulgárnou nadávkou. Večer doma na facebooku som videl fotku veľkého transparentu na nejakom moste s nápisom „Fico je zradca“. (facebook.com)
Všimol som si, ako sa rozšírilo medzi politikmi obviňovanie z vlastizrady. Kto koho za posledné tri roky obvinil z vlastizrady? Robert Kaliňák Jaroslava Naďa, Matovič Čaputovú, Matovič Sulíka, Šimečka Erika Kaliňáka, Blaha Naďa, Kolíková Fica, Gröhling Fica, Blaha Čaputovú, Fico Šimečku.
Vlastizradcovia, kam sa len pozrieš.
Terajšia opozícia vyslovila päť verdiktov vlastizrady, vládna koalícia štyri. Vcelku vyrovnané.
Za vlastizradu sa chodievalo na šibenicu. Alebo sa dávala guľka. Ale tí, čo to obvinenie vyslovujú, ako keby si to neuvedomovali.
Na atentát na Fica sme zabudli pomerne rýchlo. Pritom sme mali šťastie. Samozrejme najmä Fico. Ale i my všetci. Dokonaná vražda premiéra by poznamenala Slovensko na dlhé roky. Ale my sme sa rýchlo z atentátu otriasli. Bezstarostne pokúšame osud ďalej a pokračujeme vo vytváraní toxickej atmosféry.
Pri prvom výročí atentátu sa opozícia a koalícia prekárajú, kto viac prispieva k atmosfére politicky motivovanej nenávisti, ktorá nás na Slovensku kvári. Ale ani jeden tábor nemá v tomto čisté svedomie. Týka sa to i Fica osobne.
Keď však vidím na verejnosti tie nebývalé prejavy agresivity voči Ficovi, ktorý pred rokom ledva prežil, aj chápem snahy jeho Smeru upozorniť verejnosť na to, že situácia so zaťatou nenávisťou v politike je veľmi zlá a že sa treba spamätať. Nie som si však istý, či zvolanie Bezpečnostnej rady bolo správnym prostriedkom.
Rovnako argumentácia trojice Gašpar, Gedra, Glück na tlačovke Smeru nebola oslnivá. Napríklad narážať na to, že vyznamenanie troch komunistami popravených členov Bielej légie, Tunegu, Tesára a Púčika prezidentkou Čaputovou znamená príklon k fašizmu, je trápne, až to bolí.
Tri veci na adresu opozície. Po prvé, od roku 1989 som ešte nevidel, aby nejakému zoskupeniu strán, ktoré sa po prehratých vojnách ocitlo v opozícii, tak chýbala sebareflexia, ako chýba súčasnej opozícii. Neschopnosť uvedomiť si, že napríklad pri vyšetrovaní trestných činov korupcie za jej vlády dochádzalo k závažným prechmatom, je do neba volajúca.
Po druhé, toto nie je prvýkrát od roku 1989, čo nejaká politická reprezentácia priviedla svojou agresivitou spoločnosť do ťažkého vnútorného konfliktu. Podobne tomu bolo v 90. rokoch, v období, ktoré dostalo názov mečiarizmus. Aj vtedy došlo k vážnemu fyzickému násiliu. Niektorí ľudia boli atakovaní a bití na ulici a došlo k zavlečeniu Michala Kováča ml. do cudziny.
Zodpovednosť za situáciu však dnes vidím skôr v opačnom garde. V 90. rokoch bola liberálna opozícia v obrannej pozícii, dnes sa zdá, že vládu v agresivite predbieha.
A do tretice. V 90. rokoch sa dalo uveriť, že je tu nejaká politická reprezentácia, ktorá naozaj zastupuje slušných ľudí. Obávam sa, že dnes sa tomu už veriť nedá. To Slovensko slušných ľudí dnes svoju výraznú reprezentáciu v politike nemá.
Nie sú to dobré vyhliadky.
Napísal som na Plus 7 dní: https://plus7dni.pluska.sk