Esej o hlbokom rozdelení Ukrajiny a storočnom zápase o definíciu ukrajinskej identity. (Marker.sk)
Ľudia, ktorí principiálne spochybňujú ukrajinský národ a jeho štátnosť, nemajú politický význam. V skutočnosti je ich veľmi málo. Preto boj proti nim, ktorý tá progresívnejšia časť našej spoločnosti predstiera, je len politická hra. Samozrejme, že ukrajinský národ existuje a samozrejme, že jeho štát má existovať.
Problém Ukrajincov je v niečo inom.
V tom, ako keby sa v ukrajinskom národe vyskytovali dva rôzne národy politické. A problémy vojny na Ukrajine sú spôsobené okrem iného aj tým, že táto rozpoltenosť je popieraná. Popieranie sa vyskytuje aj v Rusku, aj na samotnej Ukrajine, a najmä na Západe.
Protichodný odkaz dvoch hajtmanov
Začnime protichodným odkazom dvoch ukrajinských hajtmanov.
Hetmanát ukrajinských kozákov bol vnútrozemský útvar, ktorý sa rozprestieral na východ od Haliče, na severe susedil s ruským cárstvom, na juhu s krymským chanátom. Bol východnou súčasťou Poľsko-litovskej únie. V polovici 17. storočia sa hajtman Bohdan Chmeľnyckyj dostal do konfliktu s poľskou šľachtou. Jeho povstanie viedlo k rozchodu s Poľsko-litovskou úniou. V roku 1648 Chmeľnyckyj napísal list cárovi Alexejovi Romanovovi s prosbou, aby cár zobral kozákov pod ochranu. Definitívne sa tak stalo v roku 1654, keď v Perejaslave kozácka rada na Chmeľnyckého návrh za prítomnosti ruského vyslanca Buturlina rozhodla o odovzdaní sa do cárovej zvrchovanosti. Tým začal spoločný rusko-ukrajinský príbeh.
O pol storočia neskôr vyslal do budúcnosti hajtman Ivan Mazepa, nespokojný s vládou cára Petra Veľkého, opačný odkaz. Mazepa sa spojil so švédskym kráľom Karolom XII proti Petrovi. Peter ich však porazil v roku 1709 v bitke pri Poltave. Mazepa zomrel v exile v Osmanskej ríši. Potom pokračoval príbeh ukrajinských kozákov v ruskom cárstve naďalej.
Pochopiteľne, podporovatelia spolupráce s Ruskom v modernej dobe sa zaštiťovali Chmeľnyckým a Perejaslavskou radou, pre tých , čo sa držia hesla „Preč od Ruska“, bol hrdinom Mazepa.
Ako ukrajinskí kozáci pomohli poruštiť juh
Koncom 18. storočia Ruské impérium za Kataríny II. zmocnelo natoľko, že uspelo v zápase s Osmanskou ríšou a Krymským chanátom a víťazilo v pozemných i námorných bitkách pod vedením úspešných generálov, či admirálov ako Suvorov, Potemkin, Ušakov a ďalší. Víťazstvo nad Osmanskou ríšou a následné zaujatie juhu dnešnej Ukrajiny vyústilo do odchodu časti turecko-tatárskeho a islamského etnika a príchodu ruských a iných osídlencov a do budovania nových miest, najmä prístavov na pobreží Čierneho mora. Hlavným budovateľom bol knieža Potemkin. Preto tieto nové mestá ako Odesa, Sevastopol a iné získali viac ruský charakter.
V pozemných bitkách pomáhali ruským vojskám aj ukrajinskí kozáci. Paradoxne tým prispeli aj k tomu, že čiernomorské pobrežie neskoršej Ukrajiny bolo do značnej miery ruským.