Nielen ultimátum o bezpodmienečnom prímerí, vypracované v Kyjeve „lídrami“ EÚ: Francúzska, Nemecka, Poľska a osamostatnenej Británie a predložené Ruskej federácii, ale aj mnohé iné kroky EÚ a Británie jasne dokumentujú, že nie sú schopní primerane reflektovať nielen súčasné geopolitické dianie, ale ani svoj „leví“ podiel na vzniku vojnového konfliktu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. (facebook.com)
Vypracovaním ultimáta bezpodmienečného prímeria sa politicky stavajú do pozície bojovníkov za „spravodlivé“ ukončenie vojny, pozície, ktorá je pre nich len politickým divadlom určeným pre politicky naivných občanov, ale ktorú objektívne nechcú a ktorú nie sú schopní v dôsledku obhajoby súkromného záujmu ani dosiahnuť.
Ak sa EÚ a Británia snažia postaviť do pozície subjektu, ktorý chce rozhodovať o tom, čo má alebo nemá Ruská federácia robiť pre „spravodlivé“ ukončenie vojenského konfliktu s Ukrajinou, tak by sa museli v prvom rade vyrovnať so svojou politickou zodpovednosťou za štátny prevrat na Ukrajine, ktorý odštartoval procesy vedúce k dnešnému vojnovému konfliktu. Ale hlavní „lídri“ ultimáta svoju politickú zodpovednosť za vojnový konflikt na Ukrajine nikdy nepriznali a preto nemajú ani morálne právo sa stavať do pozície subjektu, ktorý vojnový konflikt odsudzuje.
Európska únia a predovšetkým dvaja z lídrov EÚ, t.j. Francúzsko a Nemecko, ktorí dnes predkladajú Rusku ultimátum už dvakrát zradili svoj politický mandát, ktorým sa oficiálne honosili a pomocou ktorého mali riešiť konflikt na Ukrajine.
Prvý krát to bolo 21. februára 2014, kedy ministri zahraničných vecí Francúzska (L. Fabius, ale text podpísal E. Fournier), Nemecka (F. Steinmeier) a Poľska (R. Sikorski) garantovali dohodu medzi predstaviteľmi Majdanu (V. Kličko, A. Jaceňuk, O. Tyagnibok) a prezidentom V. Janukovičom. Rozhovorov sa zúčastnil aj predstaviteľ Ruska, V. Lukin, ale ten dokument nepodpísal.
Dohoda stanovila cesty politického riešenia konfliktu. Jadrom prijatej dohody bol prvý bod, ktorý stanovoval, že do 10 dní bude vytvorená vláda národnej jednoty.
Vzápätí po prijatí dohody parlament na druhý deň, 22. februára protiústavným spôsobom odvolal V. Janukoviča a za podpory USA bola v rozpore s prijatou dohodou zostavená vláda na čele s „dobrým“ americkým chlapcom A. Jaceňukom.
https://en.wikipedia.org/…/Agreement_on_settlement_of…
Predstavitelia EÚ, garanti prijatej dohody, ako sa ľudovo hovorí, ani „necekli“ a nechali rozbehnúť proces, ktorý sa pretavil do osemročnej občianskej vojny s obyvateľmi Donbasu a Luhanska a ktorá sa v roku 2022 premenila na vojenský konflikt medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou.
Lídri Francúzska (F. Hollande) a Nemecka (A. Merkelová) si nesplnili mandát, ktorý na seba prevzali druhýkrát v prípade minských dohôd. A ako neskôr vyšlo najavo, minské dohody podpísali len preto, aby pre armádu Ukrajiny vytvorili priestor na vojenské riešenie konfliktu s Donbasom a Luhanskom.
Anglicko sa v podnecovaní vojnového konfliktu druhýkrát „vyznamenalo“, keď, ako je všeobecne známe, zabránilo prijatiu mierovej dohody medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou v marci 2022 v Istanbule a Ukrajinu postrčilo do zničujúceho vojnového konfliktu.
Na vyššie uvedenom základe už nikoho nemôže prekvapiť, že proklamovaným cieľom ultimáta 30 dňového prímeria je podľa vyjadrenia V. Zelenského „vytvorenie podmienok pre diplomatické urovnanie konfliktu“, ale súčasne „Signatári zdôraznili potrebu posilnenia ozbrojených síl Ukrajiny a navrhli vytvorenie „medzinárodného garančného kontingentu“. Teda diplomacia tu má opätovne fungovať podobne ako počas celých desaťročí dozadu, kedy dohody západu s Ruskom boli zásterkou, za ktorou sa rozširovalo NATO k hraniciam Ruska, Ukrajina sa menila na banderovský štát a ukrajinská armáda sa prevracala na vojenský nástroj NATO proti Rusku. Obsah bezpodmienečného 30 dňového prímeria je jednoducho replikou starej západnej protiruskej politiky.
https://news.liga.net/…/30-day-ceasefire-full-text-of…
Francúzsky prezident E. Macron sa v „opitosti“ predstavou moci pred novinármi v Kyjeve vyjadril o dohodnutom ultimáte voči Ruskej federácii v tom zmysle, že dohodou o ultimáte sa začína nová éra „Európy“. „Je to nová éra. Je to Európa, ktorá sa vníma ako mocnosť“( It’s a new era. It’s a Europe that sees itself as a power.“)
https://www.cbc.ca/…/european-leaders-ukraine-russia…
Z uvedeného je naprosto zjavné, že „lídri“ Francúzska, Nemecka, Anglicka a Poľska, rovnako ako celá plejáda ďalších politikov a úradníkov EÚ sa v žiadnom prípade nevzdali svojho záujmu, prinútiť Ruskú federáciu, aby sa podriadila záujmom EÚ. Európska únia spolu s Anglickom sa stále hrajú na svetovú mocnosť, hoci čas ich podielu na politickej, ekonomickej a vojenskej svetovláde sa už skončil.
Spojené štáty, ktoré sa rovnako zaslúžili o vznik vojenského konfliktu na Ukrajine si dnes aspoň čiastočne uvedomujú nemožnosť prinútiť Rusko, aby sa pod ekonomickým, vojenským a politickom tlakom podriadilo politike západu a rovnako si uvedomujú prebiehajúce geopolitické zmeny urýchlené práve snahou západu o vojenskú konfrontáciu s Ruskom, prostredníctvom ukrajinskej armády. A tak USA hľadajú novú formu vzťahov s Ruskom ako aj svoje miesto v nových geopolitických vzťahoch.
Európska únia spí ako šípková Ruženka v rozprávke, zakliata svojou predstavou svetovej mocnosti. Zo sna svetovej mocnosti ju nevie prebudiť ani hrmot diel na východe, ktoré sama svojou politikou prebudila k životu a teraz si nahovára, že má moc ich aj umlčať nejakým „ultimátom“ a samozrejme rukami Ukrajincov. Všetko nasvedčuje tomu, že EÚ zo spánku neprebudí svojim bozkom žiadny princ, ale oči jej skôr či neskôr otvorí tvrdá a nepríjemná, ekonomicko-politická a sociálna realita, do ktorej sa svojou vlastnou politikou bezhlavo ženie.