Umelci by sa mali riadiť tým, čím sú: vytvárať hodnotné umenie. (noveslovo.eu)
V súvislosti s rozpornými názormi na vystúpenie slávnej ruskej sopranistky Anny Netrebko v opere SND sa absurdný spor oboch názorových platforiem nepresne zredukoval do tézy „patrí či nepatrí politika do divadla (resp. umenia)? Umelecká tvorba je adresovaná spoločnosti, ktorú chce zaujať esteticky, ale usmerňovať aj morálne a hodnotovo, čo v istej miere súvisí aj s politikou. Umelec tvorbou či interpretáciou môže zavše ovplyvňovať politické názory recipientov umenia, napríklad poukazovaním na problémy vojny, chudoby, nerovnosti, nemorálnosti a pod. a stavať žiarivé príklady lásky, dobra a spravodlivosti. Toto poslanie umenia a umelca sa rôzne prejavovalo v rôznych obdobiach a v rôznych spoločensko-politických systémoch. Isté špecifiká majú aj jednotlivé druhy umenia, pričom politikum je najviac prítomné v literatúre a činohernom divadle. Ale politickú motiváciu a účinok mala aj Picassova Guernica, ba v implicitnej rovine sú prítomné aj vo veľkých hudobných opusoch Beethovena. Istá časť umelcov vo svojej tvorbe však inklinovala aj k priamejšej politickej angažovanosti. Spomeňme divadelníkov Erwina Piscatora a Bertolda Brechta v Nemecku, Wericha a Voskovca v ČSR, v minulom režime oslavné ódy našich spisovateľov na Stalina v 50. rokoch či neskôr Festival politickej piesne pre amatérskych hudobníkov. Politický cieľ sledujú v oblasti populárnej hudby protestsongy, ako to dokumentovalo vystúpenie speváčky Massiel na Bratislavskej lýre. V jej piesni Rosas en el mar sa tvrdilo, že slobodu je nájsť ťažšie než ruže kvitnúce v mori. Zato opera mala vždy slabé politikum. Dnes však v operných réžiách na Slovensku oslavovaného nemeckého režiséra Petra Konwitschneho ide priamo o kritiku kapitalistického politického systému a väčšina operných „západných“ režisérov prevracia hore nohami libretá, aby dokázala, že život je dnes surový, bezútešný a zlý.
Iná vec je, ak sa pozrieme na umelca ako na občana presadzujúceho isté ideovo-politické ciele vstupom do politického diškurzu. Po druhej svetovej vojne sa napríklad kriticky účtovalo s umelcami, ktorí vraj (zavše aj naozaj) legitimizovali fašistické režimy. Treba však rozlišovať, či šlo o dobrovoľnú nadprácu alebo jednoducho o pud sebazáchovy. Z príkladov z minulosti spomeňme českých hercov Lidu Baarovú, Vlastu Buriana, v Taliansku speváka Benjamina Gigliho („previnil“ sa tým, že na rozdiel od dirigenta Toscaniniho zostal pôsobiť vo svojej vlasti počas Mussoliniho éry), či našich spisovateľov Jozefa Cígera Hronského, Mila Urbana a divadelného režiséra Ferdinanda Hoffmana. A to nehovoríme o tých umelcoch, čo v Nemcami okupovanej Bratislave odsúdili SNP alebo o pár rokov desaťročí v reálnom socializme podpisovali antichartu. Dnes je problém práve v tom, že niektorým sa táto viac či menej vynútená solidarita vytýka a iným odpúšťa. Ešte ťažšie ako umelci to vždy mali umelecké inštitúcie, resp. ich vedenie. Ak sa prenesieme na pole „nepolitickej“ opery, tak v súpise repertoáru SND za vyše sto rokov jeho existencie nájdeme oslavné koncerty venované prezidentovi Masarykovi, potom Jozefovi Tisovi (s recitáciou Jána Jamnického) a potom Klementovi Gottwaldovi a KSČ. No menia sa nielen časy, ale aj ľudia. Veľký humanistický spisovateľ John Steinbeck počas vietnamskej vojny sediac v helikoptére sa zabával na tom, ako z nej americkí vojaci „poľujú“ na utekajúcich partizánov. Toľko história.
V posledných rokoch sa u nás do politickej agitácie vehementne štylizujú aj niektorí umelci. Zabúdajú, že žijeme v demokratickom systéme, ktorý by mal pripúšťať rozdielne názory na ten-ktorý problém, a nie považovať iný názor za zločin. Ani tu sa nemeria rovnakým metrom. Na rozdiel od velebenej a vraj demokratickej Ukrajiny sa na Slovensku nezakazujú opozičné strany, politici s iným názorom nemusia emigrovať, nestavajú sa pomníky bývalým fašistickým pohlavárom a vláda necenzuruje médiá. Na obvinenie z likvidácie demokracie stačí, ak sa agresia Rusov na Ukrajine (podľa amerického prezidenta vyprovokovaná) nepokladá za jedinú zločinnú. Mŕtvi v Iraku, Srbsku, Gaze akoby neexistovali. Naši politickí umelci-agitátori sa pri tom stávajú sudcami používajúc klamstvá či polopravdy za silnej podpory väčšiny médií. A za likvidáciu kultúry sa vydávajú niektoré personálne zmeny v kultúrnych inštitúciách a médiách, čo je aj v demokratických krajinách úplne bežný úzus. Nad totálnou výmenou konzervatívcov za liberálov v poľských médiách z našej politickej opozície či politicky aktívnych umelcov nik nezaplakal a neodsúdil ju.
Ak sa vrátime k prípadu Netrebko, kto dal právo demonštrantom proti ruskej speváčke konštatovať, že jej odsúdenie vojny na Ukrajine bolo nedostatočné? Pred pár rokmi som v Literárnom týždenníku publikoval recenziu knižných pamätí slávneho dramatika Arthura Millera. V nich veľmi poučnými sú rozsiahle pasáže opisujúce pohon na ľavičiarov v USA známy pod názvom mccarthizmus. Jeho detaily mi začínajú pripomínať kultúrne ovzdušie dnešného Slovenska. Ibaže pohon sa nedeje na podnet prívržencov vlády, ale je živený opozíciou. Vecná kritika sa mení v nenávisť a fanatizmus. Potom by už mohlo nasledovať len zbúranie Slavína, zrušenia Puškinovho múzea, z repertoáru Slovenskej filharmónie vyškrtnutie skladieb veľkých ruských skladateľov a tváriť sa, že Rusko neexistuje. A súhlasiť, že nás (podľa českej ministerky) neoslobodili vojaci národov Sovietskeho zväzu, ale Američan. Nájdeme v dnešných médiách či na politických protestoch, že by niekto označil amerických vojakov vo Vietname, Iraku a inde vo svete za vrahov? Porovnajme smutné fakty vojnou zabitých detí na Ukrajine s Gazou, kde ich za podstatne kratší čas zahynulo nepomerne viac. Naši liberálni politickí aktivisti zato nikdy neoznačili izraelských vojakov za vrahov.
Umelci by sa mali riadiť tým, čím sú. Vytvárať hodnotné umenie a politickú agitáciu ponechať na kompetentných. Azda im treba pripomenúť známu Feldekovu báseň, ktorá končí slovami: „beda tomu národu, v ktorom mysliteľov nahradili herci.“