Teodor Roosevelt svojho času hovorieval: „Hovorte potichu, ale noste masívnu palicu.“ Európski vodcovia konajú opačne a sú urazení, ak ich nepozvú na rusko-ukrajinské rokovania. Európania namiesto toho z bočných línií trvajú na tom, aby Rusko prijalo podmienky prímeria, ktoré ani oni ani Američania nedokážu ani politicky ani vojensky vynútiť. Niet sa prečo čudovať, že Rusi stále trpezlivo trvajú na vlastných podmienkach, resp. že Američania sa pomaly približujú k ruskému postoju. Prečo sú tým európski vodcovia pobúrení? (noveslovo.eu)
Obávam sa, že v prvom rade im chýba schopnosť vypočítať rovnováhu síl, kritická schopnosť vo vojne. Ak Európania majú zohrať rozumnú úlohu v rámci ukončenia vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, musia sa vrátiť na platformu strategických formulácií a počítať s reálnou rovnováhou síl v rusko-ukrajinskej vojne. Ide o to, dokázať pochopiť skutočný vplyv Západu na Rusko či skôr jeho absenciu.
Vynikajúce východisko predstavujú práce profesora Johna Mearsheimera, predovšetkým jeho nezvyčajná jasnozrivosť ohľadom Ruska a Ukrajiny, ktoré sú v príkrom rozpore so štandardnými predpoveďami západných komentátorov. Mearsheimer zdôrazňuje ekonomickú prosperitu a obyvateľstvo ako základné faktory národnej moci. Za rovnakých podmienok sú väčšie populácie silnejšie ako slabšie populácie a bohatšie populácie mocnejšie ako chudobnejšie.
Lenže ekonomickú prosperita sa bežne a pohodlne vyhodnocuje na základe údajov HDP, čo je veľmi zlý spôsob na výpočet národnej vojenskej sily. Ekonomika služieb zohráva na bojisku malú úlohu, vo vojenských záležitostiach rozhoduje kapacita priemyslu, a nie ekonomický výkon. Na Mearsheimerov zoznam treba pridať ďalší zásadný faktor – energiu. Priemyselná kapacita závisí zásadne od spoľahlivých zásob lacnej, kvalitnej a dostupnej energie rovnako ako vojenské operácie, o čom sa Európania poučili na vlastnej škode. Z hľadiska boja a logistiky sú vojna a vojenské operácie extrémne energeticky náročné.
Uvedené zásadné faktory sa prejavili počas druhej svetovej vojny. Spojené štáty, Rusko a Británia mali rozsiahle priemyselné odvetvia, mali tiež spoľahlivé zdroje energie tak z domácich zdrojov a Briti aj z kolónií. Admirál Ysoroku Jamamoto túto logiku rozpoznal už pred druhou svetovou vojnou, čo viedlo k jeho nervozite ohľadom vzťahu k USA: „Každý, kto videl automobilky v Detroite a ropné polia v Texase vie, že Japonsko nemá národnú silu na námornú súťaž s USA.“
Priemyselná kapacita a energie môžu byť základom národnej moci, ale užitočnosť vojenskej sily je geopoliticky podmienená. Vo svojej knihe Strategy for Action rozlišujem medzi rovnováhou národnej moci a rovnováhou vášne pre politiku. Toto zriedkakedy uplatňované rozlíšenie vysvetľuje porážky vo Vietname a v Afganistane: Vietkong a Taliban boli slabší, ale oveľa viac im záležalo na ich cieľoch a boli ochotní zaplatiť vyššiu cenu krvi než západná populácia. Geografia zohráva úlohu aj v politických kalkuláciách: ľudia sa všeobecne menej zaujímajú o veci vzdialenejšie než veci bližšie k domovu.
Vzdialenosť je dôležitá aj z vojenských dôvodov. Čím je operačný priestor vzdialenejší, tým vyššie sú logistické nároky a náklady. Američania v druhej svetovej vojne postavili 2 751 desaťtisíctonových lodí Liberty ako oporu obrovského vojenského logistického vlaku, čo bol nevídaný priemyselný výkon. Ďalším dôležitým logistickým faktorom je, či je kampaň námornej alebo pozemnej povahy. Námorníctvo námorných mocností je menej užitočné v pozemných operáciách a opačne to platí o armádach pozemných mocností. Nejde o voľbu medzi dvoma možnosťami, lež skôr o jemný rozdiel pri posudzovaní užitočnosti námornej alebo pozemnej sily v určitom geopolitickom kontexte.
Niekto by mohol namietať, že rámcovať základy a užitočnosť moci takýmto spôsobom je samozrejmosťou. „Rozhodne nie!“: určite nie u amerických a európskych vodcov, zaangažovaných v rusko-ukrajinskej vojne. Títo vodcovia svojimi slovami a skutkami neprejavujú ani náznak pochopenia uvedeného.
Relatívne rozloženie síl medzi účastníkmi rusko-ukrajinskej vojny
Vyzbrojení týmto rámcom sme získali pevnú pôdu pod nohami a môžeme kampaň posudzovať na základe vojensko-strategickej kritickosti, a nie iba politickej povrchnosti. Zhodnotíme bojujúce strany vzostupne podľa sily.
Ukrajina zrejme vstúpila do vojny zo slabej pozície. Od roku 2014 prostredníctvom sústavnej podpory vybudovala veľkú armádu, ale jej priemyselná kapacita bola obmedzená a závislá na vonkajších zásobách energie vrátane ruskej ropy. Po cielených útokoch Ruska na jej priemyslovú a energetickú infraštruktúru má aktuálne ešte horšie postavenie. Geopolitická užitočnosť ukrajinskej moci taktiež klesá. Zdá sa dnes, že politická vášeň pre svoju vec, ktorá v etnicky ruských oblastiach nebola nikdy ktovieako silná, slabne medzi vojnou unavenými a obeťami oslabenými pôvodne dobrovoľníckymi oddielmi ukrajinskej armády. Ukrajinskí ultranacionalisti určite ostanú svojej veci verní, možno až do apokalyptického konca. Ľahko si však možno predstaviť, ako s postupom ruskej armády na západ upadá ľudový konsenzus.
Európa až na svoju bojovnosť je v podstate slabá. Ak by Európa mala aspoň približne priblížiť svoju priemyselnú úroveň studenej vojne, musela by zdvojnásobiť svoje výdaje na obranu na viac ako 5 % HDP. Na vrchole studenej vojny v roku 1986 vydávala Británia 6 % na obranu. Európa sa pritom ako najväčší regionálny dovozca uhľovodíkov na svete (12 miliónov barelov ropy denne) nachádza v situácii akútnej energetickej zraniteľnosti. Geopolitický prínos obmedzenej vojenskej sily Európy je rovnako sporný. Maďarsko, Slovensko, Bulharsko a Srbsko boli skeptické, pozícia neutrálneho Rakúska ostáva neistá, avšak politická podpora slabne okrem iného v Taliansku a v Španielsku. Ťažko si predstaviť zlepšenie situácie vzhľadom na to, že národné zdroje sú odkláňané od konštruktívnych investícií alebo spoločenských statkov do márnych závodov v zbrojení, ktoré podporujú prehratú vojnu.
Spojené štáty sú v zásade oveľa silnejšie než Európa alebo Ukrajina, to nie je nič nového. Celý svet vie, že problém spočíva v priemysle, primárnym zdôvodnením ciel je obnova priemyslu. Lepším, hoci nie dokonalým príkladom je energia. Hoci Spojené štáty vyvážajú rafinované uhľovodíky, sú čistým dovozcom ropy v objeme takmer 3 milióny barelov denne. Okamžite relevantná je geopolitická užitočnosť. Ukrajina je od USA ďaleko a vojna sa vedie prevažne na pevnine. Trumpovi voliči sa potenciálne stavajú proti vojne a vyhliadky na pokračujúcu finančnú pomoc zo stany Kongresu po mesiaci júni sú neisté. Politika vnútri administratívy tiež zohráva svoju úlohu. Čím dlhšie však Ukrajinci ostanú zapletení do ukrajinskej krízy, tým viac je pravdepodobné, že bude obviňovaná Trumpova administratíva.
Rusko medzitým na bojisku demonštruje analytickú hodnotu vybalansovania mocenskej rovnováhy. V dôsledku mobilizácie priemyslu pre svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“ vyrába Rusko viac 155 mm granátov než USA, Európa a Ukrajina dohromady. Krajina je superveľmocou ohľadom hydrokarbónu, je celkom energeticky nezávislá a – zmätene? – sleduje, ako Európania urýchľujú svoju energetickú samovraždu prostredníctvom ďalších energetických sankcií, ktoré sa im vracajú ako bumerang. Geopolitická využiteľnosť ruskej moci je takisto jasná. Ako významná pozemská mocnosť operuje na vnútorných logistických líniách, ktoré hrajú na jej silnej stránke. Z politického hľadiska sa Rusi domnievajú, že vedú existenčnú vojnu proti dobyvačnému Západu. Už v roku 2008 vo svojej diplomatickej depeši Net znamená net Bill Burns opísal rozšírenie NATO ako „neuralgický“ problém pre všetkých Rusov, nielen pre Putina. Ide im o existenciu Ruska a Putinova 85-percentná podpora odráža odhodlanie ruského ľudu zvíťaziť.
Konzekvencie: Rusko kontroluje situáciu
Čo to znamená? Podľa tejto analýzy rovnováha síl tak na bojisku ako pri rokovacom stole svedčí prevažne v prospech Ruska. Európski vodcovia (s klesajúcou podporou Američanov) sa napriek tomu javia byť presvedčenými, že porazení by mali diktovať podmienky prímeria alebo kapitulácie. Keď s tým ani história, ani Putin nesúhlasia, potom nahlas protestujú. Vo vojne diktujú podmienky víťazi a táto vojna sa skončí prevažne za ruských podmienok. Hoci sa manipulátori (spin doctors) určite budú snažiť politicky odprezentovať situáciu ako niečo iného než porážku NATO, nepomôže im to, veď presne o to v predmetnej vojne ide.
Oveľa lepšie pre nich by bolo uznať a akceptovať uvedenú strategickú nevyhnutnosť, prejaviť určitú európsku politickú pokoru a konečne začať s Rusmi a Američanmi konštruktívne spolupracovať. Tak by sme mohli obrátiť pozornosť na dôležitejšiu a naliehavejšiu otázku. Skončí sa vojna pomalšie, brutálnejšie a oveľa drahšie na bojisku alebo rýchlejšie, humánnejšie a lacnejšie pri rokovacom stole?
My Európania môžeme začať pozitívne ovplyvňovať situáciu, ak uznáme relatívnu bezmocnosť Západu a akceptujeme geopolitickú realitu v teréne namiesto toho, aby sme sa pokúšali držať zlyhávajúceho politického príbehu a odkladali nevyhnutnosť.
Musíme prestať s neustálymi požiadavkami na Rusko, aby prijalo podmienky, ktoré si Západ nedokáže vynútiť a zásadne zmeniť našu pozíciu v rámci rokovaní. Veď Rusko má tiež legitímne bezpečnostné záujmy. Tlačiť NATO k ruským hraniciam a úmyselne ignorovať jeho záujmy, muselo viesť ku konfliktu. Vojny sa končia diplomatickou cestou. To znamená, že európski vodcovia musia osobne hovoriť s Putinom a ministri zahraničia s Lavrovom, pričom sa budú snažiť lepšie pochopiť z prvej ruky, čo oni a všetci Rusi chcú.
Uvedené by nemalo byť príliš ťažké, lebo Rusi nám už najmenej tri roky hovoria, čo chcú. V zásade usilujú o bezpečnostné riešenie, ktoré odstráni primárnu príčinu vojny a povedie k dlhodobému mieru na európskom kontinente. Pokiaľ bude existovať široká zhoda na tom, ako to dosiahnuť, potom a iba potom budú ochotní k rozhovoru o prímerí. A prestanú s katastrofálnym ničením ukrajinskej infraštruktúry, so stratou ďalších ruských a ukrajinských životov a prestane plytvanie dobrých európskych peňazí.
Generál Andrés Beaufre v roku 1965 povedal: „Porazený si zaslúži prehrať vojnu, lebo jeho porážku muselo spôsobiť zlyhanie v premýšľaní pred kampaňou alebo počas kampane.“
Súhlasím. Môže to byť v rozpore s konvenčným európskym myslením, ale história čoskoro ukáže, že my Európania spolu s Američanmi nesieme značnú zodpovednosť za túto vojnu a za porážku NATO. Vojne na prvom mieste sme mohli zabrániť prostredníctvom kompetentného strategického premýšľania. S kompetentným premýšľaním ohľadom rovnováhy síl by sme v súčasnosti mohli a mali rýchlejšie doviesť vojnu k humánnemu koncu.
Komodor v.v. Steven Jermy velil bojovým plavidlám, slúžil vo vojne o Falklandy, v Afganistane ako diplomat.
Zdroj: https://natowatch.org/sites/default/files/2025-05/nato_watch_comment-_balance_of_power.pdf, 12.5.2025
Preložil Ladislav Hohoš
Komentár prekladateľa
Najviac ma zaujalo, ako autor, skúsený vojenský odborník, dôrazne upozorňuje, že diletantskí politici dávajú prednosť politickej vášni pred politickým realizmom, čo môže mať a má fatálne následky.
Aktuálne eskaluje vojna medzi Izraelom a Iránom. Profesor John Mearsheimer pripomenul inváziu v Zálive svíň v apríli 1961. CIA podľa neho vtedy vedela, že podporovaná akcia prostredníctvom kubánskych emigrantov na zvrhnutie vlády F. Castra bude neúspešná. Skutočným cieľom operácie bolo zatiahnuť USA na čele s prezidentom J. F. Kennedym do vojenského zásahu na Kube za účelom zmeny režimu. Ako vieme, akcia skončila katastrofou a prezident sa do intervencie zatiahnuť nedal. Nasledovala Kubánska raketová kríza v októbri 1962. Vtedy hrozila jadrová konfrontácia. Prvý tajomník ÚV KSSZ N. S. Chruščov okamžite stiahol sovietske rakety z Kuby. Prezident Kennedy o nejaký čas stiahol v tichosti US rakety z Turecka. Vyhral politický realizmus a prehrala politická vášeň.
Izraelský útok na Irán nemohol zlikvidovať iránske jadrové zariadenia, na to bez pomoci USA izraelská armáda prostriedky nemá.* Mohol ich iba poškodiť. Útok však bol úspešný, okrem iného dokázal ochromiť iránsku protiraketovú obranu a úspešne zasiahnuť vybrané ciele v Teheráne a inde (osoby ako vojaci a jadroví fyzici). Samozrejme nasledovala odveta zameraná na izraelské mestá. Nedá sa vylúčiť, že Izrael by sa mohol demonštráciou sily pokúšať o zmenu režimu v Iráne, čo je menej ako wishful thinking (zbožné želanie). Skutočným cieľom by mohlo byť vtiahnutie USA do vojny s Iránom.
Ako je známe, Briti a časť krajín EU sa analogicky snažia vtiahnuť USA do priamej účasti vo vojne na Ukrajine. Veľká trojka, ktorá má podobnú zodpovednosť ako pred osemdesiatimi rokmi v Jalte a Postupimi, by mala urýchlene zastaviť obe vojny a presadiť rokovania na základe politického realizmu.
* Tento fakt overený z nezávislého zdroja vo Foreign Affairs.