6. júna 1799 sa narodil jeden z najvýznamnejších autorov ruskej a svetovej literatúry Alexander Sergejevič Puškin.
Zo strany svojho otca Sergeja Ľvoviča pochádzal zo starej moskovskej šľachtickej rodiny, kým jeho matka Nadežda Osipovna bola vnučkou Afričana Abrama Petroviča Gannibala ktorý bol krstným synom cára Petra Veľkého. V roku 1811 vstúpil do novozaloženého cisárskeho lýcea v Carskom Sele neďaleko Petrohradu. Puškin bol už od počiatku svojej tvorby ovplyvnený klasickou európskou literatúrou. Toto mu umožnilo vyvinúť jedinečný štýl, ktorý spájal ruské folklórne prvky s modernými literárnymi technikami. V Petrohrade vstúpil do literárneho spolku Arzamas. V počiatkoch svojej tvorby žil v južnom Rusku na rodinnom sídle v Michajlovskoje pri Pskove, neskôr cestoval po Kryme a Kaukaze. Jeho lyrická báseň „Ruslan a Ľudmila“ vyšla v roku 1820 a v roku 1822 vydal báseň „Kaukazský väzeň“.
V roku 1823 napísal báseň „Bachčisarajská fontána“ a o rok neskôr výpravnú báseň „Cigáni“. Začal tiež písať svoje majstrovské dielo „Eugen Onegin“. V roku 1825 dokončil tragédiu „Boris Godunov“, žartovnú poému „Gróf Nulin“ a pokračoval v písaní „Eugena Onegina“. V apríli 1830 požiadal o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú . Počas pobyte na statku v Boldine, vypukla v Rusku epidémia cholery a Puškin bol nútený zotrvať na statku niekoľko mesiacov. Toto obdobie známe ako „Boldinská jeseň“ bolo najkreatívnejším obdobím Puškinovho života. Okrem desiatok lyrických básní sa z Boldina vrátil s poviedkami, štyrmi malými tragédiami a pokračoval v písaní svojho majstrovského diela „Eugen Onegin.“ „Eugen Onegin“ je román vo veršoch, ktorý nahliada do témy lásky, odmietnutia, plynutia času a stretu medzi romantickým idealizmom a drsnou realitou života. Jeho inovatívna štruktúra a lyrická krása mu vyniesli miesto medzi najväčšími dielami svetovej literatúry. Schopnosť spájať ruský étos s univerzálnymi témami urobila z jeho diel kultúrny most, ktorý ovplyvnil aj slovenskú literatúru. Puškinove diela pre slovenské publikum prekladali významní slovenskí spisovatelia ako Andrej Sládkovič či Pavol Országh Hviezdoslav, básnické figúry a tematické inšpirácie rezonujú v tvorbe básnikov Sama Chalupku a Jána Kollára.
Puškinov osobný život bol rovnako dramatický ako jeho literárne diela. Jeho život bol poznačený početnými súbojmi (najmenej 26) ktoré často pramenili z jeho citlivej povahy a nutnosti brániť svoju česť. V súboji s francúzskym dôstojníkom Georgesom d’Anthesom bol smrteľne zranený. Majster pera a zakladateľ modernej ruskej literatúry Puškin zomiera vo veku 37 rokov.
Smútok nad stratou svetového literárneho génia a silu jeho odkazu vyjadruje Andrej Sládkovič vo svojej básni „Duchu Puškinovmu“ takto:
Spevec severa, brat duše mojej,
génij nadchnutej mladosti!
Smutno mi duši, oj, bolestno jej,
že v mohyle tvoje kosti!
Puškin! ľúbim ja tvoje stvorenie,
ľúbim Čerkesku vľúbenú,
na klebetníkov tvoje horlenie,
aj Poltavu pobúrenú,
aj Onegina, švárneho druha,
hráča s vlnami strastných dňov;
ľúbim obrazy tvojich snov
ligotavých ako dúha. —
Puškin! nač ťa smrť mladým vytrhla?
Načo mne ťa, druh, vyrvala? —
Sudba! čos’ ľud môj v žiale uvrhla?
Čos’ kraj jeho rozplakala?!
V renesančnom kaštieli v Brodzanoch sídli Slovanské múzeum Alexandra Sergejeviča Puškina ktoré dokumentuje jeho rozsiahly vplyv na slovenskú literatúru a mapuje etapy jeho života. Napriek jeho predčasnému skonu Puškinov odkaz pretrval a výročie jeho narodenia je dnes sviatkom a oslavou ruského jazyka.
Kaštieľ v Brodzanoch. Zdroj: Facebook
Autor je členom Slovensko-ruskej spoločnosti