Ťažko si môžeme predstaviť zahraničnú politiku, ktorá by americkým záujmom škodila viac, ako tá, ktorú robí Donald Trump. (Marker.sk)
Pri spätnom pohľade do dejín sa nám konflikty ako prvá svetová vojna môžu javiť ako hrozné, no pochopiteľné dôsledky zákonov geopolitiky. V skutočnosti však na rozložení aliancií v podobe Dohody (Francúzsko, Veľká Británia a Rusko) a centrálnych mocností (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Osmanská ríša) nebolo vopred nič dané.
Naopak, súčasníci 80. rokov 19. storočia by považovali vypuknutie svetovej vojny v týchto kontúrach za veľmi nepravdepodobné. Briti a Francúzi ešte v rokoch 1853 až 1856 bojovali proti Rusom v krymskej vojne, pričom Londýn a Petrohrad zostali najväčšími geopolitickými rivalmi až do konca 19. storočia. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko boli naproti tomu spoločne s Ruskom súčasťou voľného konzervatívneho spojenectva v rámci Spolku troch cisárov. Táto prezieravá politika, ktorej tvorcom bol kancelár Otto von Bismarck, bola pre Berlín veľmi výhodná. Znamenala, že okrem Francúzska vďaka nej Nemecko nemalo nepriateľov.
No všetko sa dá pokaziť. V roku 1888 nastúpil na trón nový cisár Viliam II. a Bismarck upadol do nemilosti. Cisár najskôr rozvrátil vzťahy s Ruskom, ktorému zamedzil prístup na nemecké finančné trhy a budovaním veľkého vojenského loďstva si spravil nepriateľa aj z Británie. Petrohrad vzápätí našiel ochotného veriteľa a spojenca v Paríži a Londýn bol vohnaný do náručia ruského cára. Po vypuknutí prvej svetovej vojny nemeckú politiku vytvárania si zbytočných nepriateľov korunoval jej prístup k Amerike. Berlín motivoval Washington vstúpiť do vojny na strane Dohody najmä tým, že proti Američanom huckal Mexiko.
Trump ako americký Gorbačov alebo skôr Viliam II.?
Istý podnikateľ mi raz povedal, že Trump je americký Gorbačov, ktorého úlohou je zmanažovať, aby relatívne slabnúce Spojené štáty znížili svoj angažmán vo svete. Ešte pred americkými voľbami to ako „politiku nedostatku“ otvorene pomenoval JD Vance. A zo začiatku to vyzeralo, že Trumpova zahraničná politika tak skutočne bude vyzerať. Keď na februárovom stretnutí s Volodymyrom Zelenským ukrajinskému prezidentovi pred novinármi vytkol, že „nemá karty“ a „zahráva sa s treťou svetovou vojnou“, aby následne zastavil vojenskú pomoc Kyjevu, zdalo sa, že Trump sleduje práve túto politiku nedostatku.
Rozviazanie rúk s Ukrajinou by Američanom dovolilo naplno sústrediť pozornosť na Čínu (pivot do Pacifiku), čo je politika ohlásená ešte Barackom Obamom. Pre konflikt s Ruskom ju však Washington nikdy nemohol naplno uskutočniť. Zároveň by to Trumpovi umožnilo započať proces vrážania klinu do formujúcej sa aliancie medzi Moskvou a Pekingom a tým napodobniť politiku Richarda Nixona.
Európania by sa hnevali, ale voči USA sú v natoľko submisívnom postavení, že pokiaľ by Američania neodišli z NATO, nezostávalo by im iné, než sklopiť hlavu a oteplenie vzťahov (détente) medzi Washingtonom a Moskvou prijať.