Fašistické Taliansko bolo najskôr spojencom západných demokracií a Poľsko zase komplicom Adolfa Hitlera. (Marker.sk)
Výsledky druhej svetovej vojny určili geopolitický poriadok sveta na ďalších 70 rokov. Najničivejší konflikt v dejinách ľudstva preto patrí medzi najviac študované oblasti historickej vedy. Podobnosti s druhou svetovou vojnou sú, právom aj neprávom, pripomínané pri takmer všetkých súčasných vojnových konfliktov s účasťou Západu či Ruska.
Interpretácia druhej svetovej vojny sa postupne posúvala. V závislosti od konkrétnej témy niekedy bližšie – inokedy ďalej – pravde. Zodpovednosť za katyňský masaker priznal Sovietsky zväz až v roku 1990, keď Gorbačov povedal, že ide o najväčší zločin stalinizmu. Cynický pakt Ribbentrop-Molotov bol počas celého obdobia komunizmu tabu a v Rusku ním do veľkej miery zostáva dodnes.
Na Západe sa zase rozšírila mylná predstava, že západné demokracie išli do vojny s Nemeckom preto, aby ochránili Židov. K tomuto posunu došlo nie vplyvom historikov, ale skôr populárnej kultúry. Londýn, Paríž a Washington považovali nacistický antisemitizmus za odpudivý, ale nie za casus belli. Keď Londýn a Paríž v septembri 1939 vyhlásili vojnu nacistickému Nemecku, spravili tak na obranu síce menej, ale stále antisemitského a autoritárskeho Poľska. Británia zároveň počas vojny zaviedla výrazné reštrikcie na imigráciu židov, ktorí pred perzekúciou utekali do Palestíny.
Oba príklady, sovietska nevina pri rozpútaní vojny, aj ochrana židov ako hlavná motivácia západných demokracií, patria medzi mýty, ktorých búraniu sa venuje mnoho odborných publikácií. Niektoré zásadné pohyby a fenomény vojnových rokov však stále zostávajú opomínané.
Keď sa Francúzi bránili proti Britom dlhšie ako proti Nemcom
Naposledy mi táto skutočnosť zarezonovala pri čítaní brilantného životopisu francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaullea od anglického historika Juliana Jacksona. Autor sa detailne venuje zložitosti francúzskeho zapojenia do druhej svetovej vojny, ktoré okrem rýchlej porážky Paríža na jar 1940 a boja De Gaullových Slobodných Francúzov pozostáva aj z kolaborácie s Nemeckom. Tento rozmer reprezentoval najmä zvyškový francúzsky štát vedený maršálom Philippeom Pétainom, ktorý bol riadený z kúpeľného mestečka Vichy a priamo spravoval juh krajiny a väčšinu francúzskeho koloniálneho impéria.
To, že sa vichystické Francúzsko v niekoľkých prípadoch dostalo do ozbrojeného konfliktu so spojencami je známa informácia, väčšinou sú však tieto strety, v Sýrii či v Alžírsku, prezentované ako okrajové záležitosti. Vyznievajú tak, že porážkou demoralizovaní Francúzi opätovali zopár povinných výstrelov a potom sa ochotne vzdali. Jackson si však všíma, že na Madagaskare Francúzi bojovali proti Britom dlhšie ako proti Nemcom v samotnom Francúzsku. Briti francúzsky Madagaskar napadli v máji 1942 pre obavu, že sa podobne ako francúzska Indočína stane základňou pre nepriateľské Japonsko. Pacifikovať francúzsky odpor na ostrove sa Britom podarilo až v novembri toho roku.