Na úvod si pripomeňme, že v historickom meste Samarkand (ktoré bolo kedysi srdcom Strednej Ázie a dôležitou oázou na Hodvábnej ceste z Číny do Európy) sa uskutočnil (3.- 4. apríla 2025) prvý summit Stredná Ázia – Európska únia. (noveslovo.eu)
Pri jeho komentovaní sme sa vtedy opreli o nasledujúce hodnotenie: „… a ešte je tu jeden fígeľ. Európska únia po tom, čo nasadila sedemnásť kôl sankcií voči Ruskej federácii (a tá má v Strednej Ázii historickú bonitu),Rusko akoby pokropila ekonomickou svätenou vodou a sama sa zamotala do neriešiteľných ekonomických, energetických aj politických ťažkostí…“[1]
Keď sme pri tých nezmyselných ideologicko-otravných bruselských sankciách, tak od summitu Stredná Ázia – Európska únia sa politicko-byrokratický model Európskej únie dopracoval až k príprave ďalšieho „zdrvujúceho“, dvadsiateho balíka sankcií.
Jeho pripravovaným špecifikom je, že by sa tam mal objaviť nástroj, ktorý by mal zabrániť obchádzaniu sankcií, demokraticky nehľadiac na to, že sa týka nezávislých tretích krajín, v danom prípade priestoru Strednej Ázie.
Stredoázijských krajín, ktoré neboli a nie sú priamo zaangažované v udalostiach na Ukrajine. Ani na strane Kyjeva v prípade rozpútania voči vlastným občanom nezmyselnej antiteroristickej operácie s pomocou regulárnej armády – ATO (kto si dnes na to spomenie). Ani na strane Moskvy, ktorá spustila (24. februára 2022) špeciálnu vojenskú operáciu.
Podľa úmyslu Bruselu tento nástroj má obmedziť predaj počítačom riadených obrábacích strojov a rádií vyrobených v EÚ do krajín, „… kde existuje vysoké riziko, že tieto výrobky budú reexportované do Ruska…“[2]
Na muške Kirgizsko
Ako vzorový príklad si Brusel zobral Kirgizsko, ktoré je podozrievané (Bruselom), že krajina slúži ako jeden z neoficiálnych kanálov dodávok tovarov do Ruskej federácie, ktoré sú zapísané v predchádzajúcich devätnástich sankčných zoznamoch, ktoré boli prijaté, žiaľ, aj s pomocou Slovenska.
Ako argument sa používa konštatovanie, že od roku 2021 sa prudko zvýšil export z EÚ do Kirgizska. V roku 2021 to bolo na úrovni 263 mil. €. V roku 2024 sa export ustálil na hodnote 2,5 mld. €.
Len pre poriadok z rastu exportu by sa mal každý dobrý hospodár tešiť, a nie trestať obchodného partnera.
Nakoniec, čo chceme od nevolených politikov v Bruseli, ktorí nie a nie pochopiť, že tu nie sú na to (a na to tu nie je ani NATO), aby prepisovali a po svojom ohýbali minulosť, sú tu na to (aj NATO, ktoré už patrí k tej minulosti), aby nás viedli do budúcnosti. Nie na pokraj zániku!
Pozrime sa, ako sa na tomto, podľa Bruselu nebezpečnom exportnom boome, „spolupodieľalo“ Slovensko.