Akoby nestačila vojna na európskom východe, strýčko Sam so svojím rozmaznaným chovancom vyvolali ďalšiu. Na Blízkom východe. A Brusel aby dennodenne tŕpol, či sa pred mikrofónmi nepomýli, na ktorom východe agresora odsudzuje a s napadnutým solidarizuje, a na ktorom východe s agresorom solidarizuje a napadnutého odsudzuje. (noveslovo.eu)
„Únia prijala rozsiahle sankcie proti Iránu a je pripravená zaviesť ďalšie opatrenia, aby ochránila svoju bezpečnosť a záujmy. Irán sa musí zdržať nevyberavých vojenských úderov.“ (standard.sk, 1. 3. 2026) Napadnutému na Blízkom východe je možné, ba až potrebné vyčítať súžitie s teroristami, ale napadnutému za našou hranicou by sme banderovcov pripomínať nemali. Ak nám záleží na vlastnej budúcnosti. Dve-tri zmienky o ukrajinských námestiach Stepana Banderu či o štátnom sviatku Ukrajiny v deň jeho narodenia, a bolo by po boji proti extrémizmu vo vyspelých a demokratických štátoch Európy. A u nás by mohla navyše vzbĺknuť otázka: Tak prečo a komu vo Varíne prekážala ulička s menom Jozefa Tisa?
Posivený svedok musí kvitovať, že Brusel zvláda pozíciu, v ktorej sa nechtiac ocitol. Nepletie si ani agresorov, ani napadnutých. Zrejme aj preto, že už nemusí rozmýšľať, či hovorí za vojenské NATO alebo za civilnú Európsku úniu. A už vôbec nie, či to hovorí ako žena alebo ako chlap, lebo delenia už nejestvujú. „Smrť Chameneího vrátila iránskemu ľudu nádej.“ (standard.sk. 1. 3. 2026) „Zabitie Chameneího je historický moment, ktorý otvára cestu k inému Iránu.“ (Tamtiež.) Povedal by niekto, že výroky vyšli z úst predsedníčky EK Ursule von der Leynovej a šéfky európskej diplomacie Kaje Kallasovej? Uchvátené blízkou slobodou iránskych žien však nezaznamenali správu o zbombardovaní dievčenskej školy s vyše stovkou obetí. Isteže, zaznamenali, lebo sa to nedalo prehliadnuť či prepočuť, ale uverili agresorovi, že ju nezbombardoval zámerne. Ako keby to, že dievčatá zahynuli „len popri“ významnejšom terči, zmiernilo bolesť ich rodičov pri vyhrabávaní telíčok z ruín.