O prienikoch slovenských a ruských dejín píše profesor Martin Homza. (Marker.sk)
Politiku Arpádovcov a neskôr Anjouvcov voči západnej, to jest Haličsko-volynskej Rusi v 13. a 14. storočí z geografického hľadiska determinovala najmä skutočnosť, že Karpaty v priestore neskorších komitátov Spiš, Šariš a Zemplín sú v celom svojom priebehu najnižšie.
Z historicko-právneho hľadiska ju však možno chápať ako priame a vedomé nadviazanie na predchádzajúce aktivity pápežstva a Mojmírovca Svätopluka I. v tejto časti Európy.
Kde ležia počiatky ruského vektoru v slovenských dejinách
Zahranično-politickým predpokladom vojenských výprav severovýchodným smerom bolo uzatvorenie Forchheimského mieru v roku 874. Mier medzi Svätoplukom a východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom na podnet pápeža Jána VIII. sprostredkoval pápežský legát Ján z Benátok.
Pokoj zbraní okrem záujmov východofranského vládcu a vládcu moravských Slovenov teda zohľadňoval aj interes Rímskej kúrie. Ten spočíval v rozšírenom koncepte obnovenia západného Ilyrika. Svätopluk totiž nezískal len svojho vlastného panónskeho arcibiskupa, ale i formálne právo šíriť kresťanstvo do oblastí, ktoré do tej doby ešte neprijali Evanjelium.
Vyššiu formálnu hodnotu tomuto záväzku už o šesť rokov udelili znovu apoštolské prahy. Stalo sa tak dvoma listami pápeža Jána VIII. a Štefana V. Svätoplukovi, známymi ako Industriae tuae (Tvojej horlivosti) a Quia te zelo fidei (Pretože si sa v horlení pre vieru).
V oboch listoch pápeži významne docenili dovtedajší podiel Svätopluka pri šírení kresťanstva. Pápežská kúria si však už Svätopluka zobrala pod svoj osobitý patronát, a to ako svojho jediného syna (unicus filius). Spolu s ním aj jeho popredných ľudí. Osobitý svätopeterský mandát však zostal bez presnejšieho vymedzenia fyzických hraníc Svätoplukovej dŕžavy. Mohlo to však mať aj celkom praktický dôvod. Obnovené Panónske arcibiskupstvo svätého Metoda bolo v Ríme chápané ako misijné.
V každom prípade, blízkosť dikcie oboch listov v jednej a tej istej téme osobitnej ochrany rímskeho pápežstva nad unikátnym kresťanským projektom je autentickým dôkazom vyhodnotenia serióznosti svätoplukovsko-metodovského programu a aj zhodnotením jeho praktického dopadu.
Kráľovstvo Slovenov a projekt Ilyrikum
Osobitú dŕžavu Svätopluka podľa titulu rex Sclavorum, ktorým je označený v druhom z pápežských listov, možno pokojne nazvať Regnum Sclavorum, teda Kráľovstvo Slovenov. Zdôvodniť sa to dá aj tým, že obyvateľstvo, ktoré malo primárne spadať do tohto politického útvaru, hovorilo ešte jedným, navzájom si blízkym jazykom – praslovančinou. Tohto fenoménu si boli vedomí rovnako rímski právnici ako aj Svätopluk a svätý Metod so svojimi žiakmi.
Svätoplukova osoba sa tak stala hlavným inštrumentom rímskej snahy o rozšírenie vplyvu v doteraz slabo pokresťančených alebo celkom pohanských oblastiach východno-strednej Európy.