Ešte niečo o svätom Svoradovi a Benediktovi alebo o potrebe emblematického národného svätca kedysi a dnes. Mnoho otázok a málo odpovedí. (Marker.sk)
V postrímskej dobe, ktorú môžeme zhruba vymedziť 6. – 11. storočím, pôsobili na celom starom kontinente proti sebe permanentne odstredivé a dostredivé sily. Tlmiť ich, aj to iba v určitej miere a v určitom čase, vedeli iba životodarné sily odkazujúce na starý splendor Rímskeho impéria. V rámci európskeho Occidentu takými mocnosťami boli rímske pápežstvo a po roku 800 znovuzrodené latinské cisárstvo.
Prvé sa opieralo o univerzalistický odkaz kresťanstva. Druhé svoj globalistický program vedelo presadiť silou a staro-novými teóriami o postupnosti moci nových cisárov priamo od Boha. Concordancia medzi pápežstvom a cisárstvom v praxi existovala len zriedkavo.
V tejto konfigurácii svetskej a duchovnej moci sa postupne rodili aj ranostredoveké európske monarchie na východ od rieky Labe. Pričom v nich zväčša prevládol rímsky vektor.
Vo svojej podstate boli všetky spoločnosťami heterogénnymi. Platilo to v národnom (kmeňovom), náboženskom, jazykovom, kultúrnom, ekonomickom, ba i v právnom zmysle. Hoci to niekoho môže prekvapiť, vzťahovať to možno aj k Veľkej Morave, ktorú napríklad rakúsky profesor Herwig Wolfram nazýva „zlepencom kniežatstiev“.
Podobne tomu bolo aj pri počiatkoch kráľovstva, ktoré dnes poznáme ako Uhorsko, hoci na označenie seba samého používalo prvých sto rokov svojej existencie skôr termín Panónia. Odstredivé a zároveň dostredivé sily kráľovstva tu reprezentovali dve hlavné línie Arpádovcov – preddunajská a zadunajská, pričom jedna aj druhá strana sa vo svojom zápase o hegemóniu v kráľovstve podľa potreby vedela oprieť o sebe lojálnu časť Cirkvi.
O integračnej úlohe dynastických svätcov v raných monarchiách Európy?
Orbis latinus, teda kultúrny a hodnotový systém Európy, ku ktorému sa i dnes hrdo hlásime vznikal len postupne a ťažko. Jedinou ideovou silou, ktorá bola schopná pôsobiť integračne, bolo kresťanstvo. Pred jeho nositeľmi však stála úloha generovať proti divergentným silám mechanizmy zabezpečujúce vnútornú stabilizáciu nových politických subjektov.
Magická moc charizmatického vládcu, alebo dynastie odvodzujúcej samú seba od nadprirodzenej udalosti, na túto úlohu už nestačili. Bolo načim nájsť iné, mocnejšie povrazy zabezpečujúce vnútornú jednotu nových spoločenstiev. Ako kedysi na príklade merovejskej (svätý Martin, svätá Radegunda) i premyslovskej (svätý Václav) spoločnosti dokázal český historik František Graus, jedným z najefektívnejších nástrojov pre vytvorenie jednotnej a vnútorne koherentnej kultúrnej identity, inak heterogénneho spoločenstva, sa ukázal kult dynastických svätcov.
Viac ako sila zbraní totiž európske vojvodstvá, kniežatstvá i kráľovstva stabilizovala a integrovala sila svätosti najkrajších výhonkov ich vlastných vládnucich rodov.
Pravda, nie každý dynastický svätec urobil takú priamočiaru „kariéru“ ako svätý Václav, ktorý sa z rodinného svätca pražských Premyslovcov, stal svätcom družiny Čechov, neskôr českým krajinským a napokon aj národným svätcom nášho západného suseda. Ale o tom ešte inokedy.
Aplikáciou myšlienky o integračnej úlohe figúry dynastického svätca v širších európskych pomeroch a u nás sa zaoberal na sklonku predchádzajúceho storočia Gábor Klaniczay. Vo svojich komparatívnych prácach upozornil najmä na význam a funkciu kultu svätých uhorských kráľov Štefana a Ladislava, kráľoviča Imricha, či svätých arpádovských princezien (svätá Alžbeta či Margita Uhorská, alebo aj svätá Kunigunda).
Čo v prácach maďarského historika chýbalo, ale chýba aj v našej historiografii, je adekvátne zhodnotenie významu kultu svätých Svorada-Andreja a Benedikta. V žiadnom prípade ich totiž nemožno odbaviť zjednodušeným tvrdením, že ich uctievanie malo len miestny charakter, ako to v jednom zo svojich článkov uviedol vyššie spomenutý budapeštiansky profesor.
Toto tvrdenie je totiž nepresné. S kultom svätého Svorada-Andreja sa okrem Nitry samotnej stretávame v Malopoľsku, Sliezsku, na Morave i Chorvátsku. A navyše je aj zjednodušené. Neodpovedá totiž ani na otázku: Prečo ich kult predbiehal kanonizáciu svätého Kráľa Štefana, jeho syna Imricha a svätého biskupa Gerharda?
Načo bola nitrianskemu kniežaťu Gejzovi polovica reťaze z tela svätého Svorada-Andreja?