Tomu, čo sociálne siete urobili s politikou, sa venujeme prekvapivo málo. Väčšina diskusií sa obmedzuje na povrchné tvrdenia, že sociálne médiá „ohrozujú demokraciu“, šíria dezinformácie alebo polarizujú spoločnosť. Takéto vysvetlenia sú však nedostatočné a zavádzajúce. Automaticky totiž predpokladajú, že pred nástupom sociálnych médií existoval zdravý, racionálny a skutočne demokratický verejný priestor. Zároveň vytvárajú dojem, že tí, ktorí rozhodujú o tom, čo je „dezinformácia“, „konšpirácia“ alebo „extrémizmus“, majú akési výlučné právo určovať, čo je pravda a ktorý názor je ešte legitímny. (noveslovo.eu)
Oveľa dôležitejšie je skúmať, ako sociálne siete zmenili samotnú logiku politiky. Politická komunikácia sa dnes musí prispôsobovať algoritmom – musí byť okamžitá, emocionálna, konfliktná, personalizovaná a čo najjednoduchšie konzumovateľná. Z politikov sa stali „tvorcovia obsahu“, ich strany sú marketingové značky a občania sú publikum, ktorého hnev, strach alebo pobavenie možno premeniť na dosah, lajky a politický kapitál.
Politici ako Igor Matovič, ale aj predstavitelia Progresívneho Slovenska vrátane Michala Šimečku, si našli absolútne toxický spôsob na to, aby zaujali algoritmy a využívajú na to voličov svojich oponentov. Obyčajní ľudia pre nich nikdy neboli občanmi, ktorých treba presvedčiť, pochopiť alebo aspoň rešpektovať, ale sú materiálom na virálne videá, a terčom verejného výsmechu.
Ľudia sú vytrhávaní z kontextu, zosmiešňovaní pre svoj jazyk, vzdelanie, pôvod, sociálne postavenie alebo politickú voľbu. Nie sú zobrazovaní ako občania, ktorých skúsenosti, obavy alebo politický názor sú im vlastné a majú naň plné právo, ale sú prezentovaní ako karikatúry: ako hlupáci, dezoláti, primitívi alebo ľudia, ktorých netreba brať vážne. Ich poníženie sa následne predáva ako humor a politická komunikácia. Je to zvrátené, toxické a mimoriadne nebezpečné.