Ježiš nevyzýva národ, do ktorého patrí, k ozbrojenému povstaniu, ani sa nestáva lídrom politického zápasu proti okupantovi. (Marker.sk)
Pýtam sa, či je možné prežívať, ako kresťan, tohtoročný Veľký týždeň a hlavne veľkonočnú nedeľu a necítiť sa pritom hlboko v srdci zasiahnutý, ba priam skúšaný vo svojej viere krutosťou nášho súčasného sveta.
Pýtam sa, či – a ako – je možné zúčastňovať sa na slávnostných liturgiách, vdychovať vôňou kadidla, počúvať biblické čítania o Bohu, ktorý zachraňuje, recitovať dlhé liturgické modlitby k Bohu, ktorý oslobodzuje či spievať piesne o Ježišovom víťazstve na smrťou a pritom nebrať vážne – opakujem: vážne! – situáciu, v ktorej sa nachádza svet.
Áno, tento náš dnešný svet, ktorý sa stal javiskom arogantnej nadvlády silnejšieho nad slabším; okázalej svojvôle tých, ktorí rozhodujú o živote a smrti jednotlivcov i národov; cynického plánovania prítomnosti i budúcnosti bez akéhokoľvek záujmu o hodnoty ako spoločné dobro, solidarita či sociálna spravodlivosť; javiskom, na ktorom vystupujú ako hlavné postavy hegemóni, čo majú v hlave a v srdci iba jedno: túžbu po zisku, po stále väčšom zisku. Hegemóni, ktorým už vôbec nevadí, že ich vidíme, ako sa potácajú zo strany na stranu a držia pritom deň a noc v ruke fľašku s nálepkou „MOC“.
Pýtam sa, či je možné prežívať Veľký týždeň ako kresťania bez toho, aby sme necítili v srdci ťarchu zásadných otázok: kto vlastne vládne tomuto svetu; kto má v rukách osudy dnešnej spoločnosti, európskej a planetárnej? Kto to – či už ľsťou, alebo silou – tak úspešne tlačí celé národy do priepasti vojny, chudoby, morálnej a duchovnej biedy, oberajúc ich o nádej na budúcnosť?