Pocta I. F. Stravinskému. (noveslovo.eu)
Niet tajomnejšieho a čarovnejšieho ročného obdobia než jar. Vydáva svedectvo o neustále sa obnovujúcom živote, je jeho nespochybniteľným a neprehliadnuteľným dôkazom. Vojny a chaos ju môžu poznamenať, nikdy nie zastaviť. Nedokáže to ani dnešný svet, ktorému čoraz viac vládnu technológie a cez ne ich tvorcovia a presadzovatelia, ochotní mrzačiť človeka biologicky i duchovne, úplne ho zotročiť či obetovať svojim temným fantáziám.
Jar sprevádza životy jednotlivcov i štátov, ovplyvňuje ich zrod a počiatky. Vedeli to Platón a Seneca Starší, Machiavelli aj Vivaldi. Počas nej je všetko živé v rozpuku, farby sú najkrajšie, vzduch čistý, zmysly ostré, mysle naplnené novou nádejou a očakávaniami. Príval energie alebo nostalgiu ako spomienku na ňu pociťujú aj starší obhliadajúc sa do minulosti. Všimli ste si s akou nehou i smútkom hľadia na malé deti, aj keď nie sú ich vnúčence, načúvajú švitoreniu a spevu vtáctva oslavujúceho jej príchod? Ako dychtivo sledujú trávu najprv nesmelo a postupne s nadšením klíčiacu zo zeme i rozvíjanie lístkov na stromoch?
Keď mal v predvečer prvého celosvetového konfliktu v Paríži premiéru balet Svätenie jari – Le Sacré du Printemps, Весна священная, mladého ruského skladateľa Igora Fiodoroviča Stravinského, sprvoti rozpačitým, postupne podráždeným publikom namaškrteným Čajkovským začali lomcovať silné emócie. Ruský balet, táto ozdoba svetových scén, a už vôbec nie sprievodná hudba, neboli tým, čo očakávalo. Stalo sa to aj Mozartovi, Beethovenovi a Mahlerovi pri prvých uvedeniach ich diel. Predstavenie sa síce dohralo, ale na svete bol škandál. Dnes je Svätenie jari pevnou súčasťou repertoárov orchestrov a divadelných súborov na celom svete. A nie je to len tým, že si človek, divák a poslucháč časom zvyknú na všetko.