Motto: Strašidlám neuniknete. A ani oni samé sebe. (noveslovo.eu)
Ak patríte k tým, ktorí nepohrdnú kvalitnou strašidelnou poviedkou, azda si spomeniete na antológie uverejnené v slovenských prekladoch z konca 60. a začiatku 70. rokov pod menom Alfreda Hitchcocka. Možno sú stále vo vašej knižnici. Správne, mám na mysli tituly „Strašidlá na dobrú noc“, „Moje najmilšie strašidlá“ a „Strašidlá najstrašnejšie“ (Slovenský spisovateľ, 1968-1970), neskôr doplnené knižôčkou „… a trestu neujdeš!“ (Smena, 1974). Najmä prvé tri sú klasikou žánru hororu zostavené z prekladov poviedok uverejňovaných za Kanálom a Atlantikom o dekádu skôr pod egidou majstra filmovej kamery a vytvárania napätia.
Väzba „Strašidiel najstrašnejších“ z roku 1970
V treťom výbere nájde čitateľ poviedku „Camera Obscura“ (1956) renomovaného britského autora žánru hrôzy Basila Coppera (1924-2013). Po udalostiach posledných dní sa mi asociatívne vybavila v mysli. Poviedka je presne taká, aké mám rád. Žiadna prvoplánová, expresívna filmová „Nočná mora z Elm Street“, „Texaský masaker motorovou pílou“ či inak pôsobivý, literárne neowesternovo priamočiary „Manifest“ (John G. Hill, antológia „… a trestu neujdeš!“), ale postupne a nenápadne vygradovaný civilný príbeh s atmosférou, ktorého pointa vás zasiahne na konci ako kladivo. Teda v čase mladosti, keď sme boli nepopísaná tabula rasa, a pred ani len netušenými hrôzami uchránení. Postupom času sme sa stali oveľa otrlejšími. Toľko kýblov špiny a zvráteností považovaných za formu i normu pokroku a modernity vylievaných navôkol za posledné desaťročia sa predsa musí u nás postarších nejako prejaviť, minimálne vo výstražnom vrčaní signalizujúcom narušiteľom – stačilo! Vstup na vlastné riziko!