Počas včerajšej televíznej diskusie (Odpovede s Ankou Žitnou) som si uvedomil, ako naozaj málo sa všeobecne vie o tom, čo predchádzalo vojne na Ukrajine. (facebook.com/draxlerjuraj)
A to vo chvíli, keď sa ma aj inak dobre informovaný analytik (Balázs Jarábik, Carnegieho mierová nadácia, s inak veľmi cennými postrehmi) snažil korigovať ohľadom údajov o námornej základni Očakov. Neuvedomoval si pritom, že tie príbehy sú dva.
Jeden je samotná „oficiálna“ ukrajinská základňa. V nej napríklad USA vybudovali veliteľské centrum, potom sa tam ďalšie prostriedky chystala investovať Británia (tá tam teraz má aj svoje tréningové centrum). Už toto hnevalo Rusov.
Okrem toho si tam ale Američania vybudovali, vlastnými silami, utajený, uzavretý areál, kam nemal nikto okrem nich prístup. Išlo síce o maličký komplex, ale Rusi presne toto považovali za jednu z posledných kvapiek v rozhodovaní, ako proti dianiu na Ukrajine zakročiť. Považovali za nehorázne dovoliť, aby si dve nie priateľské vojenské veľmoci budovali vojenské kapacity neďaleko Sevastopoľu, tradičnej ruskej vojenskej základni.