Šéf Strany európskych socialistov Stefan Löfven povedal, že bude chcieť, aby bol Smer vylúčený z tohto zoskupenia ľavicových strán. Ak „nezmení rétoriku voči Ukrajine“.
Zaťal tým do živého. Video s odpoveďou Roberta Fica trhá rekordy sledovanosti a popularity tu na Facebooku.
Ľudí u nás útok na slobodu postojov zjavne nahneval.
Znovu pripomínam: „názor“ že Rusko napadlo Ukrajinu pretože je prirodzene teroritoriálne rozpínavé, je lživý.
Ruská elita si veľmi dobre pamätá, ako sa kedysi vyčerpával Sovietsky zväz udržiavaním obrovských ozbrojených síl a dotovaním rôznych hnutí a režimov v Treťom svete (bez toho, aby ich hospodársky vysával).
Aj preto hlavným cieľom Putinovej éry bola a je modernizácia krajiny, vnútorná reštrukturalizácia. Je to režim primárne orientovaný na vnútornú politiku.
A to funguje, Rusi sa nikdy v histórii nemali ani zďaleka tak dobre, ako dnes, dokonca aj počas konfliktu.
Všetko, čo Ruska žiadalo v zahraničnej politike bolo to, aby ho nikto neohrozoval.
Aj ruské, ale aj americké (!) elity v oblasti diplomacie a vojenských stratégií žiadali, aby Ukrajina ostala neutrálnym územím.
Nehovorilo sa to totiž len z Moskvy. To isté žiadal niekdajší architekt amerického systému jadrového odstrašovania Paul Nitze, tvorca stratégie „zadržiavania“ Sovietskeho zväzu George Kennan, posledný veľvyslanec USA v Sovietskom zväze Jack F. Matlock, legendárny exminister zahraničia Henry Kissinger, prominentný sovietológ Stephen Cohen a ďalší.
Skepsu ohľadom tlačenia sa na Ukrajinu diplomaticky vlastnej vláde vyjadrovali ako analytici a vedenie Pentagonu, tak aj CIA (a jej dnešný šéf to kedysi ešte ako zamestnanec diplomatickej služby hovoril aj celkom otvorene – tlačenie sa na Ukrajinu zvyšuje riziko vojny s Ruskom).
Vo Washingtone ale dnes vládne veľmi agresívna klika, ktorá ovláda ako kľúčové politické, tak aj mediálne štruktúry.
Kontrolujú naratív. V rámci neho sa NESMIE hovoriť to, čo som práve povedal, vylúčia vás z mediálnych diskusií.
A MUSÍ sa opakovať, že Rusi sa vždy hladne pozerajú po iných teritóriách a kvôli tomu sú na Ukrajine.
Dochádza pritom k úplne protilogickým príbehom. Na jednej strane je vraj Rusko dnes na pokraji hospodárskeho vyčerpania a bankrotu, kvôli vojne.
Na druhej strane sa ale táto vojnou vyčerpaná krajina vraj snaží obsadiť celú Ukrajinu až po hranice so Slovenskom (čo je nemožné so silami, ktoré Rusi na Ukrajine majú).
A potom sa vraj hladne budú pripravovať na útok voči zvyšku Európy.
Ešte raz: Rusko na Ukrajinu vtrhlo po tom, ako roky ponúkalo Západu ruku na spoluprácu. USA ale porušili písomný záväzok z roku 1999 (ktorý dali výmenou za to, že Rusko neprotestovalo voči prvej vlne východného rozšírenia Aliancie), že vo východnej Európe nebudú umiestňovať permanentné vojenské základne a nebudú robiť nič preto, aby sa tu menila rovnováha síl.
Okrem toho zrušili kľúčové zmluvy na kontrolu zbrojenia.
Poslednou kvapkou bola podpora prevratu na Ukrajine. Nový, v mnohých aspektoch antidemokratický režim (fyzické ohrozovanie aj vraždy nepohodlných ľudí, nezákonné kroky voči „nesprávnym“ politickým stranám) začal intenzívne živiť antiruský sentiment. Zrazu bolo oficálne povinné považovať Rusov za nepriateľov.
Rusi ešte aj toto strpeli ale neustále zdôrazňovali, že nesmie dôjsť k prehlbovaniu vojenskej spolupráce medzi Ukrajinou a USA. Akákoľvek možnosť, že by si Američania postupne začali na Ukrajine zriaďovať vojenské inštalácie a pomáhali Ukrajincom vojensky sa sústreďovať na východe krajiny, kde by postupne mohli vzniknúť bázy pre kontrolu ruského vzdušného priestoru silnými rádiolokátormi, pre diverzné akcie voči Rusku, pre nečakané údery raketami či drónmi, všetky tieto veci Moskva považovala za ohrozenie životných záujmov Ruska.
Ale nikto s ňou nediskutoval. Rusi to „vyriešili“ inváziou, ktorá im v skutočnosti nič nevyriešila, naopak, skončila v dlhodobom, mimoriadne krvavom konflikte. A odsúdil ju aj Smer.
Ale tváriť sa, že Rusov viedla snaha prisvojiť si Ukrajinu, je podobne podlé, ako Ukrajincov každú chvíľu presviedčať, že víťazstvo majú na dosah ruky („je to v poriadku, Rusom už došli rakety“, „je to dobré, Rusi už nemajú delostreleckú muníciu“, „nebojte sa, Rusi sú na pokraji hospodárskeho kolapsu“).
To, čo je doslova strašidelné, je ako sa dobrovoľne tejto propagande a unifikácii pohľadu prispôsobili európske politické špičky.
Osobne ma to ale neprekvapuje, roky som na medzinárodnych fórach sledoval, ako do popredia prichádzajú politici, ktorí majú veľmi zjednodušený pohľad na svet a sú detinsky servilní voči veľkým mediálnym naratívom. A u niektorých sú aj iné popudy tej servilnosti.
Predseda Smeru aj tu ponúkal zmierlivú ruku, ešte v nedeľu jasne povedal, že Slovensko má iné problémy, ako Ukrajinu, pre vládu toto nebude dôležitá téma. Vláda nebude vyhľadávať konfliktné situácie so spojencami, a bude humanitárne podporovať Ukrajinu.
Lenže to nestačí. Treba totálne poslušne zapadnúť do kŕdľa, už žiadne vyhlásenia, že sa treba snažiť o mierové riešenie konfliktu. To je odkaz, ktorý poslal aj predseda Strany európskych socialistov.
A Slovákom sa toto zjavne nepáči. A mám pocit, že dokonca zďaleka nielen voličom Smeru.
Sme nahnevaní. Celkom oprávnene.