A medzitým sa aj v západnej tlači objavujú čoraz realistickejšie obrazy toho, čo sa deje na Ukrajine.
Bulhari cez víkend zneškodňovali ukrajinský dron naložený výbušninami, ktorý sa zatúlal až k bulharskej prímorskej dedinke Tjuljenovo na sever od Varny (zhodou okolností lokalitu osobne poznám).
Je to trochu ironické. Najmä ukrajinské vládne štruktúry úzkostlivo hľadajú príklady toho, ako Rusko vojenskými operáciami ohrozuje aj členské štáty NATO.
Ale zatiaľ dva príklady niečoho, čo sa vyslovene podobá na útok na krajinu NATO spáchali Ukrajinci.
Najprv starý ukrajinský dron/strela dopadla blízko Záhrebu, to bolo ešte v začiatkoch konfliktu. A teraz „útok“ na bulharské pobrežie.
Samozrejme, nejde o reálny útok, proste vo vojne sa stávajú aj nehody, strely či stroje nejdú tam, kam bolo zamýšľané, pre nejakú poruchu.
Akurát, že zatial sa to viac „darí“ ukrajinskej strane ako ruskej.
Podobne, ako sa jej darí niekedy si zbombardovať vlastné obyvateľstvo. New York Times teraz priniesol analýzy, podľa ktorej krvavý útok na trhovisko v Konstantinivke, kde na začiatku septembra zahynulo 17 ľudí, majú v skutočnosti na svedomí Ukrajinci. Raketa, či už vinou chyby v nej, v riadení alebo v rozviedke, netrafila Rusov ale ukrajinských civilov.
Opäť, niečo, čo sa vo vojne stáva. Zaujímavé je skôr to, že takýto článok vôbec vyšiel, pretože až donedávna aj prípady, keď takmer určite nejakých civilov malo na svedomí napríklad to, že ukrajinská obrana zostrelila ruskú raketu rovno nad obývanou oblasťou, vychádzali články podsúvajúce, že Rusi naschvál raketami bombardujú bytovky či škôlky (akoby to malo nejaký vojenský význam).
Výnimkou bol prípad, keď zvyšky rakety dopadli na poľské územie a niektorí to zbrklo označovali za ruskú aktivitu, ktorá zasiahla Poľsko (aj naši bratislavskí „jastrabi“ hned žiadali krízovú poradu NATO). No západní politici, ktorí predsa len nechcú ísť do hocičoho, čo by sa bížilo k otvorenému konfliktu s Ruskom, rýchlo potvrdili, že išlo o výsledok činnosti ukrajinskej protivzdušnej obrany.
Na Západe dnes cítiť určitú rozpoltenosť. Na jednej strane najväčší jastrabi, ako šéf NATO Stoltenberg, tlačia na dlhodobú podporu konfliktu.
Na druhej nielen predstavitelia Pentagonu (ktorí to musia robiť veľmi diplomaticky), keďže na rozdiel od politických neoconov profesionálni vojaci mali od začiatku ku konfliktu opatrnejší postoj, ale aj niektoré médiá čoraz častejšie dodávajú realistickejšie obrazy konfiktu.
Či to nejako pomôže konečne dospieť v dohľadnej dobe k mierovému riešeniu, pravda, nie je vôbec isté.