Akýkoľvek konkrétny prísľub členstva v podstate garantuje, že konflikt bude pokračovať.
Bohužiaľ, členské štáty teraz diskutujú presne o tom: ako 16. – 17- júla na samite vo Vilniuse Ukrajine ponúknuť členstvo „hneď po skončení konfliktu“.
Stále treba dúfať, že v Európe preváži zdravý rozum a aj väčšie štáty budú tlačiť na to, aby sa, ak už, tak prijala len všeobecná deklarácia. Hocičo iné je návod na ďalšie vzájomné zabíjanie Ukrajincov a Rusov.
Všimnime si tiež, že v týchto súvislostiach nikomu nezáleží na názore samotných Ukrajincov. Nikto nespomenie ani len „o návrhu by mal ukrajinský národ rozhodnúť v referende“.
Podobne, ako sa nikto Ukrajincov nepýtal, keď parlament konštituovaný po prevrate pred pár rokmi zmenil ukrajinskú ústavu tak, že tá už nepredpokladá neutrálny status krajiny.
Navyše, všetky prieskumy verejnej mienky, keď ešte na Ukrajine existovali ako-tak nezávislé prieskumy, ukazovali, že Ukrajinci do NATO NECHCÚ. (Ten jeden, po vypuknutí vojny, od vládou blízkej agentúry, že zrazu väčšina údajne chce do NATO, naozaj netreba považovať za smerodatný.)
Toto je jeden z najodpornejších aspektov celej krvavej drámy. Ako západní politici či novinári stále opakujú, čo údajne chcú Ukrajinci.
Pritom to, že tí chcú mier a dohodu s Ruskom vieme podľa prezidentských volieb, v ktorých presne to Zelenskyj sľuboval a na základe čoho bezprecedentne zvíťazil (a potom otočil).
Odvtedy sa na názor ukrajinského národa nikto nepýta. To, čo Ukrajinci chcú, sa im namiesto toho úplne nepokryte a priamo predpisuje.