V tejto trafenej dobe ani veľmi neprekvapila táto správa: americká spisovateľka Elizabeth Gilbertová (jedna z jej kníh, Eat, Pray, Love bola pred rokmi obrovským bestsellerom) stiahla svoj najnovší román z vydania.
Dôvod? Odohráva sa v Rusku.
Nie v Rusku dneška. Je to príbeh zasadený do 30-tych rokov, zaoberá sa tragickým príbehom jednej rodiny.
Ale autorku zaplavili emaily od Ukrajincov, sťažujúce sa, ako to, že si dovoľuje napísať román, ktorý sa odohráva „v krajine okupantov“.
Proste to je dôvod. A autorka román, ktorý už bol ohlásený a na ktorý začali predobjednávky, radšej stiahla.
Nielen to, aj na Západe to niektorí kvitujú. Jeden zvlášť trafený komentár v britskom Guardiane od ich kmeňovej redaktorky to dokonca nazýva „odvážnym krokom“!!!
Guardian potom vydal aj iný komentár, od šéfky amerického PEN centra, ktorý sa, rozumnejšie, nad situáciou pozastavuje.
Ale už fakt, že v médiu hlavného prúdu treba vysvetľovať, že je úplne choré pustiť sa do autorky za to, že proste zasadí dej do nejakej krajiny, z toho sa točí hlava.
Samozrejme, to, že kampaň začala na Ukrajine, neprekvapuje. Tam je teraz taká tvrdá propaganda, že tí ľudia normálne zničili pamätné tabule Bulgakova, busty Puškina a podobne.
A aj naše denníky túto chorú propagandu šíria. Tento týždeň som si prečítal rozhovor s nejakým ukrajinským literátom, ktorý v ňom vysvetľuje, ako vraj úplne všetci ruskí autori nejakým spôsobom oslavujú ruské impérium.
Úplne choré. Ale, holt, v takej dobe žijeme. Kedysi bolo potláčanie kníh považované za jeden z typických prejavov fašizmu. Dnes sa to podáva ako znak dobrých mravov.