Medzi bežnými ľuďmi sa to až tak nevie, ale v bratislavských politických kruhoch panuje ohľadom prezidentskej kandidatúry Ivana Korčoka zmes rozpakov a pobavenia.
Medzi bežnými ľuďmi sa to až tak nevie, ale v bratislavských politických kruhoch panuje ohľadom prezidentskej kandidatúry Ivana Korčoka zmes rozpakov a pobavenia.
Roky totiž patril medzi protežantov druhej strany, Smeru. On nebol štandardným diplomatom. Bol veľvyslancom v Bruseli a v USA, aj štátnym tajomníkom. Všetko posty, kde sa vyžadovala vysoká úroveň politickej dôvery, všetko posty, kam ho nominoval Smer. A on to v danom čase aj dával sebavedomo najavo, ako si mnohí dnes so spomínaným pobavením vybavujú.
ALE nikdy nedosiahol vyššie ako práve na post toho štátneho tajomníka. A tak bez problémov prijal funkciu ministra zahraničia vo vláde Igora Matoviča.
A nakoniec, keďže opozícia nemala vhodného kandidáta, dokonca na pretendenta na najvyšší post v štáte.
Čo mňa osobne na tom vyrušuje je to, že sa zároveň za jeho chrbtom začali zjavovať vyslanci rôznych záujmových kruhov mimo územia Slovenskej republiky.
A on im svoju lojalitu preukazuje, podporou tej najmilitaristickejšej politiky. V nedávnom rozhovore v Refresheri išiel tak ďaleko, že dokonca označil vyvraždenie 29 tisíc civilov, v rámci nich tisícok žien a maloletých detí, za, citujem, „legitímne“.
Pripomeniem, ide o najväčšie cielené vraždenie civilného obyvateľstva prinajmenšom od vojny vo Vietname. Iste, veľa mŕtvych bolo v Iraku, Afganistane či inde, ale ako „collateral damage“, išlo „len“ o nezáujem o civilistov, nie o cielené vyhladzovanie.
A podobne mu neprekážajú aj ďalšie konflikty, vrátane toho v Juhoslávii.
Ak mne bol kandidát Korčok doteraz relatívne ľahostajný, toto ma, priznám sa, už naozaj nahnevalo.
A práve podpora istej politiky istých klík je zjavne cieľom jeho kandidatúry, so Slovenskom ako takým, s jeho regiónmi, bežnými ľuďmi, on v podstate toho v živote veľa spoločného nemal.
Do podoby aspoň trochu „ľudového“ kandidáta ho prerábajú až teraz.
Dúfam, že na to národ neskočí.