Propaganda kričí: Rusko si chce nechať územia, ktoré mu nepatria! (facebook.com/draxlerjuraj)
Táto veta zakrýva jednu dôležitú pravdu. Akú?
Jednoduchú: že o tieto územia v skutočnosti Ukrajina nestála. Presnejšie, o územia aj áno, ale nechcela naspäť ich obyvateľov.
Kyjevský režim mal možnosť získať časti Donbasu, ktoré sa v roku 2014 odčlenili, späť. Stačilo splniť jednoduché podmienky Minských dohovorov: garantovať ich obyvateľom kultúrne práva a určitú malú úroveň autonómie. Vyslovene v rámci európskych štandardov národnostných práv.
Ale bolo otvoreným tajomstvom, že kyjevský režim o to nestojí. Z celkom jednoduchého, primitívneho dôvodu: lebo potom by skončil.
Obyvateľstvo juhovýchodných regiónov totiž vždy volilo inak, ako ľudia na západe Ukrajiny. Ak by sa po roku 2014 ku kultúrne ruským ľuďom na územiach, ktoré ostali pod kyjevským režimom v Mariupoľe, Odese, Chersone, Dnepropetrovsku, Charkove ale i v samotnom Kyjeve znovu pridali voliči z Donbasu, opäť by mali väčšinovú podporu „antimajdanovské“ strany a Euromajdan by skončil, cez volebné procesy.
A tak Kyjev síce chcel to územie, koniec-koncov, bohaté na suroviny, ale nechcel obyvateľov. A preto mu vcelku vyhovovalo, ak veľké mestá ako Donetsk ostali „mimo“.
Mimochodom, pre vládu v Kyjeve to znamenalo nielen, že sa zbavila pre ňu nepríjemných voličov, ale i finančných záväzkov:
Kyjevský režim totiž napríklad nevyplácal dôchodky ľuďom, ktorí ostali „na druhej strane“. Vyplácať ich pritom mohol, veď poštové služby aj bankové prevody fungovali. Ale nechcel, na „tých na východe“ sa rýchlo a bezproblémovo vykašľal.
A nielen to. Tvrdými jazykovými zákonmi, aj zákazom pozerania ruskej televízie, dovozu ruskej literatúry a podobne silno kultúrne ruským ľuďom dával najavo, že o tých, čo sú „vonku“ nestojí a že tým, čo ostali „vnútri“ hodlá rôzne znepríjemňovať život.
Aj preto sa namiesto dohody o reintegrácii proste vykopali zákopy a išlo sa na vojnový stav. Bolo to pre mnohých v Kyjeve politicky výhodné (aj preto, že keď sa bojuje, dá sa cez to ospravedlniť zakazovanie politických strán, k čomu dochádzalo už pred inváziou, dá sa lepšie politicky mobilizovať časť obyvateľstva, a podobne) a pre niektorých aj biznisovo.
Takže tak. Propagandistická veta o okupácii proste zastiera základný fakt: nie, nebolo to tak, že Rusi si len tak „prišli zobrať“ nejaké územie s ľuďmi, ktorí o to nestáli.
Naopak, o tých ľudí nestál Kyjev. A žili v akomsi štátnom vzduchoprázne, navyše pravidelne obstreľovaní z druhej strany. Bol to dlhoročný stav, ktorý vcelku vyhovoval Kyjevu a nijako zvlášť neznepokojoval Berlín, Paríž či Brusel.
Taká je pravda, zakrývaná propagandistickými výkrikmi.