Film Unavení slnkom (Утомлённые солнцем) patrí k mojim najobľúbenejším filmom vôbec. (facebook.com/draxlerjuraj)
Je to dokonalá esencia filmu: je tam láska, zrada, aj pomsta. Na povrchu komorný príbeh, veľa slnka, pokojne bežiace dni, absolútne žiadne špeciálne efekty alebo podobné umelosti. Takmer žiadne dramatické scény.
Ale keď na ne dôjde, potom je to naozaj hlboká dráma. A všetko na vzdialenom pozadí rozhodujúcich udalostí 20. storočia: 1. svetová vojna, VOSR, vrátane zmeny od leninskej éry k stalinskej, a kto chce, tak tam nájde aj predzvesť 2. svetovej vojny.
Proste, prakticky dokonalý film. Ak by som si jeden jediný film mal zobrať na opustený ostrov, bol by to tento. Ak by som mal vybrať jeden jediný film, ktorý by bol niekde uložený, aby ďalekým generáciám, ak by všetko ostatné zmizlo, mal ukázať, čo to bol film 20. storočia, tak by to bol tento, Unavení slnkom. Film Nikitu Michalkova.
Dosť sa mi páčil aj jeho „12“ (škoda niektorých momentov, v inak naozaj silnom filme, ktoré už trochu boli predzvesťou poklesu filmového umenia, ktoré sa neskôr prejavilo v nepodarenom pokračovaní práve Unavených…).
Michalkov bol aj skvelým hercom. Krutý román (Жестокий романс), Persona non grata (ďalší komorný, až nenápadný film, tentoraz K. Zanussiho, kde Michalkov hrá jednu z dvoch hlavných rolí), alebo vynikajúci Štátny radca (Статский советник). Fantastické role.
Michalkov má za sebou nádhernú kariéru a jeho umenie je ruské v tom najlepšom zmysle slova: kruté drámy, hlboké emócie, obrovská ľudskosť, špecifická ruská poetika.
Všetko najlepšie k narodeninám, Nikita Michalkov!!