A bezcieľne krviprelievanie sa znovu o niečo predĺži.
Bláznivá šou pokračuje tak, ako pokračovať vždy mala, kto si myslel, že nebodaj naozaj peniaze na ďalšie zbrane neschvália, je ťažká naivka.
Americká Snemovňa reprezentantov tak schválila „balík vojenskej pomoci Ukrajine“ akože v objeme 60 mld. dolárov.
V skutočnosti len časť týchto peňazí, aj keď obrovskú, USA použijú priamo na dodávky zbraní do kolónie.
Veľká časť z tejto pomoci totiž pôjde na dodávky zbraní samotnej americkej armáde: 23 mld. na „doplnenie zásob“ amerických ozbrojených síl (logika, ako sa predstavuje, je taká, že vďaka tomuto doplneniu potom prípadne niekedy nejaké zbrane zo zásob bude možno poslať na Ukrajinu) a 11 mld. na vyzbrojovanie a operácie USA vo východnej Európe. Ale politickí účtovníci to všetko zapísali ako „pomoc Ukrajine“, samozrejme.
No a 8 mld. sa láskavo posiela aj kyjevskej administratíve na nevojenské výdavky. 8 mld. zo 60. Na sociálne výdavky či zdravotníctvo ťažko skúšanej krajiny omrvinky, na zbrane, naopak, obrovské objemy.
Generál Eisenhower, ktorý vo svojom poslednom prezidentskom prejave varoval Američanov pred „rastom vojensko-priemyselného komplexu“ svoj posmrtný boj prehral už dávno.
Americké zbrojenie je formou vysoko výkonného regresívneho zdanenia: bežný daňový poplatník zaplatí obrovské zisky majiteľom zbrojárskeho komplexu (sem patria nielen výrobcovia, ale aj rôzni priekupníci a konzultanti).
Zároveň chránia cenné aktíva v kolónii. Napríklad ukrajinskú pôdu. Ako nedávno podčiarkol aj poľský prezident Duda, obrovskú časť ukrajinského poľnohospodárstva už dnes ovládajú zahraničné koncerny (prevažne americké).
Ukrajinská pôda živila už staroveké Atény, po nich Byzanciu, potom napríklad Benátky.
V modernej dobe má Európa pomerne samostatnú produkciu obilnín. Ukrajinské obilie slúži primárne na niečo iné: na vyživovanie celého radu afrických krajín, a niektorých krajín južnej Ázie.
Boj o ukrajinskú pôdu je tak aj bojom o kontrolu týchto krajín, predovšetkým o ich nerastné suroviny.
A celé sa to točí okolo neskutočne hlúpeho konfliktu, konfliktu, ktorý spustilo tlačenie Ukrajiny do NATO, kam pritom samotní Ukrajinci počas svojej tridsaťročnej samostatnosti nikdy nechceli.
Ale, samozrejme, demokracia je demokracia len vtedy, ak vyhovuje väčším záujmom. V tomto prípade sa za „Ukrajinu“ oficiálne nevyhlasuje národ, ale vládnuce kliky. A tie sa k členstvu hlásili.
Čím krajinu s významnou technickou elitou, úrodnou pôdou, významným nerastným bohatstvom, kolísku európskeho obyvateľstva (s mega osídleniami v Nebelivke a inde staršími ako tými v Mezopotámii) odovzdali do rúk veľkej atlantickej veľmoci.
Študenti dejepisu sa zvykli pýtať, ako je možné, že vypukli niektoré ultra ničivé vojny. Napríklad 2. svetová. Nuž, takto. Tlak na východ.
Žijeme vo veľmi podobnej dobe: vrátane propagandy, pôsobenia piatych kolón či dobrovoľných prisluhovačov vražedných klík medzi „elitami“ slabších krajín.
Mimochodom, v hlasovaní nešlo len o Ukrajinu, ale aj o podporu druhého ultra vražedného konfliktu, ktorý práve vo svete prebieha.
Rozdiel je len v tom, že tam sa zbrane dodávajú vždy čisto ako „pomoc“, kým Ukrajincom sa z veľkej časti pripíšu ako pôžička.
Aj keď na tom až tak nezáleží. Samostatnosť nášho suseda skončila tak či tak.
Ostáva otázka, ako to, že tých chudákov Ukrajincov, čo tam hynú, nepochovávajú rovno v amerických vlajkách. Vo farbách, za ktoré reálne bojujú a hynú.