Denník N má práve článok o tom, ako sa vraj ruskí hackeri chystajú ovplyvniť voľby na Slovensku.
Dovoľte mi z článku vybrať jednu zaujímavú zdanlivú drobnosť. Autor Mirek Tóda (hm, hm..) uvádza, že ruskí hackeri údajne dramaticky ovplyvnili voľby v USA a pomohli vyhrať Trumpovi.
Ponechajme teraz na chvíľu bokom to, že v skutočnosti nikto nedokázal účasť tajných služieb, len sa to všelijako dôležito obkecáva.
V skutočnosti je tu ale zaujímavý iný moment. Tóda nikde nespomenie, čo bolo podstatou celej udalosti: anonymní hackeri prostredníctvom Wikileaks zverejnili rozsiahlu emailovú korešpondenciu vedenia Demokratickej strany, ktorá ukazovala, ako toto vedenie usilovne, tvrdo manipulovalo zdanlivo demokratickými procesmi v strane. Všetko preto, aby sa kandidátkou stala Hillary Clintonová. A preto, aby sa ním nestal oveľa ľavicovejší Bernie Sanders.
A TO vyvolalo značne nahnevané reakcie časti verejnosti.
(Či to aj reálne pomohlo Trumpovi ťažko povedať. Dokonca to v danom čase netvrdili ani americké médiá, pretože takmer do konca, aj mesiace po vypuknutí škandálu, prezentovali prieskumy, ktoré tvrdili, že Trump jasne zaostáva. A potom zrazu vyhral. Tiež zaujímavé.)
V článku o tom NIČ. Neinformovaný čitateľ by mohol mať dojem, že hackeri hádam šírili nejaké falošné informácie.
V skutočnosti, ešte raz, emailové komunikácie zverejnené Wikileaks ukazovali manipuláciu volieb (primárok) vnútri Demokratickej strany.
Šéfstvo strany si napríklad dohadovalo, aké otázky podsunúť novinárom, aby sa opýtali Sandersa, ako ho znemožniť nejakou výtkou či únikom informácií a podobne.
Zaujímavosťou je aj to, že v jednom z mnohých zverejnených emailov jeden z Clintonovej poradcov, Sidney Blumenthal, vysvetľuje, ako sa prezident Sarkozy rozhodol zaútočiť na Kaddáfiho kvôli líbyjskému zlatu a rope. Nemalo to nič spoločné s bojom za demokraciu.
Demokratická strana pritom nebola veľmi otvorená vyšetrovaniu toho, čo sa stalo, dokonca odmietla sprístupniť svoje servery FBI. Akurát časť tlače začala púšťať hmlisté tvrdenia o tom, ako bývalý britský agent Steele zozbieral informácie o ruskom zasahovaní (slušnejšie médiá, napríklad FT, celú správu vysmiali ako zbierku ničím nepodložených a kostrbatých konštrukcií, ale časť médií ňou a Steelom stále operuje). Potom, ako je údajne CIA presvedčená, že za celým hackom stoja ruské tajné služby. A tak podobne. A ďalej to šírili tvrdí propagandisti s nálepkou intelektuálov ako Anne Applebaumová.
A PRESNE TAKTO sa dnes deje väčšina mediálnej propagandy. Jemný posun významu a kontextu, drobné zamlčanie faktov, trochu manipulatívna formulácia. Akoby malé veci. Ale ak to robíte dostatočne svedomito, v čitateľovi vytvoríte značne pokrivený obraz reality.
Ten „správny“ obraz.
Mimochodom, samotný Denník N pritom len pred pár dňami upozornil na štúdie čiastočne vyvracajúce iný dlhodobý populárny mýtus, cieľavedomo šírený časťou médií: ako údajne Rusko cielene ovplyvňuje verejnú mienku v USA.
Dané štúdie potvrdzujú to, čo už potvrdili iné (sám som na niektoré v minulosti upozornil) : pôsobením cez sociálne siete je v skutočnosti veľmi ťažké meniť základné hodnotové a politické orientácie.
Digitálne prostredie je bezpochyby zodpovedné za kadečo, ale príčiny základných polarizácií spoločnosti treba hľadať inde.
Celé je to smutné. Ja osobne som vždy bol fanúšikom príbehov kvalitných, čestných novinárov, od amerických analytických klasikov ako Walter Lippmann, cez rôznych čestných vojnových reportérov z Vietnamu či Nikaraguy (amerických, austrálskych, britských), viacerých našich statočných novinárov z roku 1968, až po moderných „kancelárskych“ novinárov, ktorí ale majú v niektoré okamihy odvahu písať aj značne proti prúdu (taká Gillian Tett a jej kritické, jasnozrivé články o finančných derivátoch v časoch pred vypuknutím krízy z rokov 2007-8).
Alebo, priznám sa, mám rád aj fiktívne novinárske postavy: taký Hildy Johnson zo skvelého filmu Na titulnej strane. Alebo novinár Fandor z Fantomasa.
Obaja boli novinármi, ktorí v mnohom nebrali svoje remeslo až tak vážne (vediac, že mnohým čitateľom aj tak na pravde nezáleží). Ale v ten správny okamih, keď už naozaj išlo o niečo dôležité, sa vedeli za pravdu jasne postaviť.
Presný opak mnohých postavičiek, ktoré tvoria „správy“ mierené na nás.