Dnes si pripomíname 105. rokov od vzniku Česko – Slovenskej republiky.
Každému vzdelanému slovenskému vlastencovi je jasný význam tohoto dňa pre náš národ a mená Masaryk, Štefánik, Beneš, Kramář, Šrobár, Rašín, Švehla, Osuský a ďalšie netreba nikomu pripomínať. Napriek turbulentným obdobiam nášho viac ako sedemdesiatročného spolužitia považujem spoločné roky pre Slovensko za pozitívne. Pokiaľ niekto tvrdí, že nás Česi utláčali, odkazujem mu: Pracoval som dlhé roky vo federálnych službách a pravda je tá, že tých Slovákov, ktorí neboli vzdelaní a jedinou ich prednosťou bola servilnosť, tých si Česi nevážili. Bol som svedkom keď český kolega na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe sarkasticky uzemnil jedného z najservilnejších a po prevrate jedného z najhorlivejších „národniarov“ slovami: Pane kolego klidně mluvte slovensky, my vám rozumíme. Zoznam Slovákov, ktorí v Prahe hovorili zásadne po česky, a aj preto ich mali Česi na srandu (čo im nemohli odpustiť), by bol dosť dlhý a pre mnohých nepríjemný. Ale je to za nami, čoskoro budeme mať novú vládu, ktorej, zdá sa, jednou z priorít bude slovenské sebavedomie a úcta samých k sebe.
Mladým (najmä poslankyni za Progresívne Slovensko Tamare Stohlovej) odkazujem, aby si prečítali môj román „Prebijem sa! Štefánik“. Vznik republiky v ňom podrobne opisujem. Prinášam krátku ukážku:
Prebijem sa! Štefánik
Kapitola 31 – ukážka
Prešiel popri kostole Saint Sulpice do ulice des Écoles. V kiosku kúpil pohľadnicu a vošiel do kaviarne hotela des Nations. Srdce sa mu rozochvelo. Tu sníval 28. novembra 1904 svoj prvý parížsky sen. Objednal si lipový čaj, vytiahol pero a písal na tom istom stolíku, z ktorého poslal matke a otcovi svoju prvú parížsku pohľadnicu. Adresa: Albertína Štefániková, Ladislav Štefánik… ruka chcela automaticky napísať: Igló, Hongrie – Maďarsko, ale odrazu sa zastavila. Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že sa mu nesníva, že ten dávny, veľkolepý sen jeho otca a matky, predkov, rodákov, sen za ktorým šiel a bojoval po celý život, je skutočnosťou. Mysľou mu prebehol film jeho bojov, strádaní, samoty, zranení, bolestí, žiaľov, utrpení, nepriazne, ale najmä nádeje, viery, lásky a víťazstiev. Silil sa, aby sa mu ruka nechvela, písal veľmi pomaly: Spišská Nová Ves, République Tchéco – Slovaque, Republika Česko – Slovenská. Oči sa mu rosili, srdce sa trepotalo, ruky mierne potili. Jediné slovo, ktoré mal v hlave a najmä v srdci bolo – VLASŤ. Má vlasť. Česko – Slovensko. Keď prišla čašníčka, rozpačito položila na stôl podnos a dlho si malého, útleho muža premeriavala. Ten muž plakal. Plakal a usmieval sa.