Zhrnutie a preklad Ladislav Hohoš. Poznámky prekladateľa sú od autorského textu odlíšené kurzívou. (noveslovo.eu)
Nestor školy politického realizmu prof. J. Mearsheimer (University of Chicago) zverejnil rozsiahlu štúdiu v časopise International Security pri príležitosti 50. výročia založenia.
Súťaž medzi veľmocami je neoddeliteľnou súčasťou industrializovaných národných štátov a začala v Európe okolo roku 1800. Bezpečnostná konkurencia je konštantou, avšak vojna nie je. Mearsheimer sa zaoberá vojnami medzi veľmocami a načrtol kontúry súperenia medzi veľmocami na nasledujúce polstoročie vrátane výhľadov na veľkú vojnu. Autor charakterizuje ako blábol naratívy politológov a historikov o špecifických epizódach dejín napr. spojenectvá, závody v zbrojení, krízy a vojny. Kritizuje odborníkov preto, lebo často nevysvetľujú širšie hybné sily, ktoré nefungujú iba v danom prípade, lež naprieč priestorom a časom. Lebo sa im stráca panoramatický vhľad).
Základy medzinárodného systému
V Európe začiatkom 19. storočia pôsobili dva revolučné faktory: príchod nacionalizmu a vznik národných štátov plus priemyselná revolúcia.
Štáty ako suverénne teritoriálne celky boli uznané na základe Vestfálskeho mieru v roku 1648. Po roku 1800 veľmoci pôsobili vo východnej Ázii, v Európe a na Západnej pologuli, kde sa Spojené štáty stali veľmocou okolo roku 1898. V Európe sa za ostatných 226 rokov vystriedalo šesť veľmocí: Rakúsko/Rakúsko-Uhorsko, Británia, Francúzsko, Taliansko, Prusko/Nemecko a Rusko/ZSSR. Ďalšie dve veľmoci Čína a Japonsko sú vo východnej Ázii, podobne ako Rusko/ZSSR, ktoré sa rozpína na dvoch svetadieloch.
Žiadna z uvedených deviatich veľmocí počas minulých 226 rokov nevládla počas celého obdobia. Nacionalizmus podnecoval kolónie v úsilí o nezávislosť; priemyselná revolúcia značne zredukovala hospodársky význam kolónií, tieto faktory spôsobili koniec zmieňovaných impérií a tak sa z kolónií stali národné štáty.
Okrem veľmocí (great power) patria do medzinárodného systému hlavné a vedľajšie mocnosti (major and minor powers), ktoré majú menší vplyv na medzinárodnú politiku ako veľmoci. Hlavné mocnosti majú patričné prostriedky, aby kládli vážny odpor v konvenčnej vojne vo vzťahu k najmocnejšiemu štátu na planéte, avšak utrpia porážku predtým, ako konflikt vyústi do vojny o vyčerpanie. Na rozdiel od nich vedľajšie mocnosti nemajú vojenské prostriedky na to, aby kládli v boji vážny odpor.