Tri hodiny po polnoci odišiel na večnosť Dominik kardinál Duka. (Marker.sk)
„Kardinál Dominik Duka odišiel do nebeskej slávy Božieho kráľovstva. Nech žije Kristus Kráľ!“
Týmito slovami, v slovenčine ako v druhom jazyku v poradí, oznámila osobná stránka kardinála Duku jeho odchod na večnosť.
Kardinál Duka bol mimoriadnym zjavom českého katolicizmu a verejného života. Úplne prirodzene dokázal spájať až protichodné veci: za komunizmu bol robotníkom, pracoval v škodovke, keďže komunisti mu odobrali štátny súhlas s vykonávaním kňazskej služby, popri tom bol však dominikánom a katolíckym vzdelancom. Po páde režimu bol biskupom, od roku 2010 arcibiskupom pražským, následne kardinálom, ktorý spolu s meniacimi sa prezidentmi sídlil na Pražskom hrade.
Jeho životný príbeh pripomína tak trochu dejiny kresťanstva, cirkev po smrti Krista trpela prenasledovaním a útlakom, po troch storočiach sa dočkala uznania a rešpektu, aby neskôr – napriek symbolom moci a verejnému postaveniu – bola hlasom disentu, kritikom ideológii a zástancom obetí modernej doby. Duka touto cestičkou prešiel za 82 rokov. Zažil znárodnenie, podieľal sa na vyrovnaní štátu a cirkvi. Obstál vo väzení, aj v krásnom barokovom paláci.
Zatiaľ čo pozorovateľ zvonku rieši, či to bolo ťažšie na Pražskom hrade, alebo vo väzení, pre kardinála (ako aj pre každého, kto obstál) to porovnanie nemá váhu, obstáť treba vždy tam, kde človek práve je. Každý čas sa má využiť.
Za komunizmu bol politickým väzňom, sedel spolu s Václavom Havlom, na ktorého rád spomínal a často odkazoval, ale nikdy pritom (ako toľko iných) nepestoval povrchný havlizmus, ktorý moralizuje v politike a vyvažuje/politizuje v morálke. Naopak, dokázal nahlas kritizovať nielen komunizmus, ale aj neduhy po roku 1989, chyby postkomunizmu aj liberálnej demokracie.
Prekážal mu už ten prídavok, demokracia nemá byť liberálna, ako nemá byť režim ľudovodemokratický, pretože ten prídavok dokáže vysať a zničiť podstatu.
Malo to váhu, keď práve on kritizoval podporu masovej migrácie, zástancov Merkelovej Willkommenskultur, ktorých upozorňoval na dôsledky ich chybnej politiky, vrátane tých ekonomických. Zažil som, ako jeden teológ mechanicky citoval encykliky o potrebe odpúšťať dlhy chudobným štátom, zdvihol ruku a postavil sa tomu so silným argumentom, kedy môže mať odpustenie dlhu zmysel, a kedy je to prázdne gesto, kde sa druhýkrát rozkradne to, čo sa odpustí.