Dovolenku sme s rodinou tento rok museli posúvať a meniť, ale nakoniec sa podarila nevídaná vec. (Marker.sk)
Vždy, keď sa vraciame z dovolenky, pýtam sa celej rodiny na najsilnejšie tri alebo päť zážitkov z cesty. Majú byť čo najužšie, ak jedlo, tak jedno konkrétne jedlo, ak mesto, tak konkrétna pamiatka alebo tak.
Rumunsko pred odchodom na dovolenku nevyvolalo veľké nadšenie, ale po ceste domov mladším ani starším nestačilo tri ani päť najobľúbenejších momentov, každý menoval sedem až desať. Rumunsko prekvapilo.
Prvá vec je, že Rumunsko je veľká krajina. Na pohľad banálna vec, 240-tisíc štvorcových kilometrov je takmer päťkrát naše Slovensko. Ale veľkosť človek pochopí, až keď sa hýbe, chodí, cestuje. Často sme absolvovali štvor- až päťhodinové presuny, všade veľa áut, najmä keď sme išli z Bukurešti.
Keď už sme pri tých autách, štatistika voľným okom hovorí, že autá sú pre Rumunov dôležité, asi pätinu tvoria lepšie modely lepších značiek (najmä nemecké). Zjavne majú dôvod kúpiť si lepšie auto, presný opak Talianov. Ale vidieť aj opak, na kopcovitých cestách stoja staršie autá pri ceste s otvoreným kufrom a zrejme vyvretou vodou, niečo, čo u nás už nevidieť. Videli sme aj kočovných Cigánov s vozmi, kde bolo všetko.
Podobný kontrast charakterizuje celé Rumunsko. Je to až neuveriteľne bohatá krajina, ťažia zemný plyn, ropu, zlato, majú úrodnú zem, more, prístav, krásne hory, veľa zvierat, ľuďom sa chce pracovať. Súdim tak podľa tých, ktorí robili cez deň na slnku alebo do noci v stánkoch. Kontrastom je chudoba. Vidieť ju všade, je jej stále veľa.
Keď občas počúvate od rozumkárov, že už aj Rumunsko nás predbehlo, je to nezmysel. V každom bežnom ohľade je Rumunsko zaostalejšie. Nezaslúžene.
Potom, ako tamojšie orgány zrušili najprv víťazstvo v prvom kole a potom aj kandidatúru Călina Georgescua (ročník 1962), mi jeden znalec Rumunska ponúkol kľúč k tomu, čo sa tam deje: „Rumunsko je príliš dôležitá a príliš bohatá krajina na pobreží Čierneho mora, aby si vládla sama,“ povedal. Dojem posilnil jeden z bývalých riaditeľov SIS, keď povedal, že z vlastnej skúsenosti vie, že keď potreboval poslať odkaz do Washingtonu, najrýchlejšie to bolo cez Bukurešť.
Rumunsko je skrátka až príliš dôležité. Keď na Vianoce 1989 odsúdili a okamžite popravili diktátora Ceaușesca, boli za tým rumunské tajné služby. Bol to ich odkaz a ponúknutá ruka smerom na Západ. Ruka bola prijatá. Američania tu začali budovať vojenskú základňu ešte pred vstupom do NATO, dnes sa jedna zo základní zväčšuje tak, že bude onedlho väčšia ako Ramstein. Aj keď raz skončí vojna na Ukrajine vytlačením Západu, Amerika zostane na pobreží Čierneho mora prítomná. Táto realita je dôležitejšia ako vyhlásenia JD Vancea alebo Trumpa, ktoré verbálne odsudzovali prístup rumunských orgánov k domácim voľbám, pričom výsledok prijali. Rumuni sú príliš dôležitá krajina na pobreží… veď vieme, čo to znamená medzi riadkami.
Navštívili sme mesto Oradea, po slovensky Veľký Varadín, mestečko Sighișoara, bývalé hlavné mesto Curtea de Argeș, hlavné mesto Bukurešť, Konstacu na pobreží, Hunedoaru s krásnym hradom Jána Huňadyho, mestečko Deva a Temešvár. Prešli sme aj dve cesty cez Karpaty – Transfăgărăşan a Transalpina. Všetci, ktorí o týchto cestách píšu v superlatívoch, majú pravdu.
Začnime ale v Bukurešti.